Ak na nejakom domácom spravodajskom serveri nájdete článok, v ktorom jedno z prvých 50 slov je „feminizmus“, je to pasca. Ak je spojené s prídavným menom „militantný“, viete, že je to volovina.
„Zdá sa, že militantný feminizmu sa nezastaví ani pred hračkami. Kým z germánskych krajín aj k nám prenikajú úvahy o povinných kvótach pre ženy v riadiacich funkciách, teraz začína „ženám z povolania“ vadiť aj Lego. Vraj totiž v deťoch podporuje rodové stereotypy.”
Ja viem, že toto je debata, ktorá na prvý pohľad je o niečom úplne inom, ale nedá mi najprv neupozorniť na podobnosť, akú majú podľa mňa hystéria okolo video hier a rozhorčenie nad rodovo stereotypnými hračkami. Súvislosť a podobnosť vidím v tom, že obom sa pripisuje takmer magická moc a schopnosť urobiť z dobrého slušného chlapca psychopatického masového vraha, ktorý postrieľa polku školy a z potenciálnej vynálezkyne lieku proti rakovine striptérku. Kiežby boli veci tak jednoduché.
Lukáš Krivošík sa v článku na webe Aktuality.sk pekne porozčuľuje a aj si zanadáva na „ženy z povolania“, ktoré v tej Škandinávii už fakt nevedia, čo so sebou. A pritom celé to začalo takmer nevinne, keď sa žensko-právna aktivistka Melitta Walter vyjadrila pre nemeckú Spiegel TV k tomu, že takmer všetky figúrky v Legolande, ktoré vykonávajú nejaké kvalifikované povolanie sú mužského rodu. Podľa jej vlastných slov by si priala, aby mini svet Legolandu realistickejšie reflektoval skutočnosť a aby v ňom pracovalo viac figúriek ženského rodu. Toto je sotva niečo, nad čím sa môže normálny človek rozčúliť.
Lego si užíva povesť kreatívnej a inteligentnej hračky. Deti sa vždy budú radšej hrať s hračkami, ktoré sú zaujímavé, to je jasné. Dievčatá sa s Legom hrajú menej, možno preto, že výrobcovia sa zrovna nesnažia urobiť ho pre ne zaujímavým. Je to až tak ťažko pochopiteľný koncept? Bez pochýb, nie je. Možno keď Lukáš Krivošík bude vychovávať dcéru, tiež si premyslí, či jej dá do rúk plastové mimino, alebo ju radšej bude vychovávať s troška širším obzorom...
(zdroj: Saturday Morning Breakfast Cereal)
Ale! Nech sa deti hrajú s akokoľvek inteligentnou hračkou, alebo nech aj s palicou a šutrami, v porovnaní s tým, aký vplyv na ne má okolitý svet, je to podľa mňa takmer zanedbateľný faktor. Žiadna hračka nenahradí reálne ľudské vzory a modely správania (aj) z priameho okolia detí.
Reportáž v širšom kontexte súvisí s momentálne v Nemecku diskutovaným zavedením kvót pre rovnocenné zastúpenie pohlaví vo vedení podnikov. Netreba Krivošíka čítať pravidelne, aby človek rýchlo odhalil pozíciu z ktorej píše a zdroj jeho odporu. To, čo mu leží v žalúdku nie je feminizmus, o ktorom- a to sa pokojne môžeme staviť- takmer nič nevie, inak by nepoužíval takzvaný „strawman argument“ (Vidno to na použití výrazov ako „militantný feminizmus“ alebo ešte okatejšie na komentári o výchove detí v „strednom rode“. Takto deformovane môže požiadavku rodovej rovnosti popísať iba niekto, kto o význame pojmu nie, že nič nevie, ale chce jeho použitím vyvolať istú reakciu a spolieha sa na to, že jeho čitatelia jeho negatívny predsudok zdieľajú.), ale politická ľavica a všetko, čo sa s ňou akokoľvek spája. Preto označil požiadavku kvót a rovnakého zastúpenia oboch pohlaví vo vedúcich pozíciách podnikov, či politike za „sociálne inžinierstvo“. Ide o zásahy štátu do súkromného podnikania a to je to, čo mu naozaj vadí.
Jeho problémom je, že čitateľom jeho neustávajúca paľba do ľavice už ide pomaly na nervy, pretože eufória z toho, ako dopadli posledné voľby už vyprchala a je na čase pozrieť sa kriticky na to, čo sa deje. Takže namiesto toho, aby to napísal na rovinu, napíše, že to je výmysel feminizmu, snaha o prehnanú politickú korektnosť atď., pretože vie, že toto mu vygeneruje nielen čítanosť, ale aj súhlas. Aspoň v to zrejme dúfal.
Jeho problémom je, že čitateľom jeho neustávajúca paľba do ľavice už ide pomaly na nervy, pretože eufória z toho, ako dopadli posledné voľby už vyprchala a je na čase pozrieť sa kriticky na to, čo sa deje. Takže namiesto toho, aby to napísal na rovinu, napíše, že to je výmysel feminizmu, snaha o prehnanú politickú korektnosť atď., pretože vie, že toto mu vygeneruje nielen čítanosť, ale aj súhlas. Aspoň v to zrejme dúfal.
Paradox je tu aj ten, že je na Slovensku strašne populárne nadávať na extrémnu politickú korektnosť, pričom stačí rýchly prehľad správ a vyjadrení verejných predstaviteľov, aby bolo nad slnko jasnejšie, že v tejto krajine sa neusídlila ani nejaká elementárna politická kultúra, slušnosť a tobôž nie korektnosť, tak ako ju jej tunajší kritici chápu. Rovnako ako sa populárne pindá na adresu militantného feminizmu, pričom sme ako spoločnosť nedorástli ešte ani na to, aby sme zatočili so sexizmom.
PS: Pokiaľ ide o môj súkromný názor (a zároveň modus operandi), myslím, že ak chcú ľudia/ feministky dosiahnuť rodovú rovnosť a lepšie, medzi pohlaviami rovnocenné postavenie pre nasledujúce generácie, musia vytvoriť spojenectvo s otcami. Nepoznám lepší liek na rodové stereotypy, ako otcov, ktorí sa aktívne podieľajú na výchove svojich dcér.