Keď stádo slonov uteká na pomoc porcelánu

Cesta do pekiel je vraj dláždená dobrými úmyslami, ale po včerajšku je nimi dláždený už aj celý internet. Všetci sme sa šli potrhať, aby sme vyjadrili zhnusenie nad stavom istého slovenského bulvárneho webu a obzvlášť nad tým, ako dehumanizuje rómov. 

Chcela by som teraz takto virtuálne za rukáv potiahnúť na bok všetkých tých blogerov, redaktorov, novinárov a celkovo pospolitý ľud, ktorí obzvlášť rýchlo reagoval a - o tomto nemám najmenších pochybností - správne odsúdili hnus, ktorým predmetný článok, ktorý už naozaj netreba nijako podrobne pripomínať, podliezol všetky latky a snáď sa úspešne kvalifikoval aj ako prestupok, stíhateľný podľa našich zákonov.

Po krátkom vyjadrení vďaky by som im však predovšetkým chcela nežne prečistiť žalúdky a upozorniť ich na veľké slepé miesta v našom vlastnom vnímaní. "Našom", pretože sa k nim radím tiež a zahanbene priznávam vlastnú pomalosť v chápaní chýb, ktorých sa dopúšťam.

Naša schopnosť vcítiť sa a vžiť sa do úlohy obetí je limitovaná, ale to neznamená, že by sme ju nemali využívať a skúsiť sa na svet pozerať optikou utrpenia, ktoré možno, či určite nikdy nezažijeme. Cieľom tohoto morálneho cvičenia nie je masochizmus ani morálny kredit získaný vyjadrením súcitu, ale uvedomenie si, že vieme vlastne holé nič. Že si vieme predstaviť a "empatizovať", ale nikdy nemôžeme úplne hovoriť v mene skutočných obetí. Cieľom je teda pokora. 

Nie je nijako ťažké odsúdiť prekročenie hraníc piety voči obetiam nešťastí. Mikrofóny a kamery, napchaté do tvárí strhaných bolesťou, zničených prežitou stratou a tragédiou sú takmer univerzálne a okamžite chápané ako nemiestne, kruté a prezrádzajú hyenizmus tých, čo sa ospravedlňujú údajnou službou našej vlastnej nenažranej zvedavosti. Práve o túto našu nechutnú ľudskú stránku mi ide. Ako sme sa s vysúkanými rukávmi pustili do pranierovania cudzej úbohosti a častovali ju plnými vedrami vitriolu, akosi nám uniklo, že sme jej zároveň poslúžili. 

Vždy, keď zdieľame články nehoráznych hlupákov, nenávistných špinavcov a hajzlov- i keď to robíme zo spravodlivého rozhorčenia, čisto technicky im aspoň trocha pomáhame rozšíriť svoj jed. Veľmi často sa však do toho rozhorčenia pre správnu vec obalia aj ďalšie menej gustiózne aspekty našej vlastnej povahy. 

Inak si totiž neviem vysvetliť to, že sme si neuvedomili chybu vo vlastnom konaní, keď sme zdieľali fotografie a video, ktoré zjavne zobrazuje prebiehajúci zločin. Áno, chceli sme poukázať na rasizmus, nenávisť, šovinizmus a do neba volajúcu krivdu toho, ako o tom bol niekto schopný napísať. 

Ale ako by som sa pozrela do očí žene, ktorá volala o pomoc a ja sama som sa príliš ponáhľala ukazovať prstom na reakcie iných, než aby som pomohla jej, alebo aspoň nenásobila jej utrpenie a poníženie? Úprimne, nepotrebujeme byť majstrami útlocitu a empatie, aby sme vedeli, že obrázky vlastného utrpenia, ktoré sa šíria verejným priestorom budú každému (minimálne!) veľmi nepríjemné. Predpokladali sme snáď, že ona nemá a nikdy nebude mať prístup k nternetu? Čo jej deti, ktoré boli svedkami? Prečo sme teda na to nemysleli? Alebo sme na ňu zabudli tiež? Žena z článku nie je pre nás možno o nič reálnejšia a skutočnejšia, ako pre tých, čo ju chceli použiť ako ilustráciu vlastných zvrátených predsudkov a urobili z nej aj z jej detí terče, napriek tomu, že najprv emotívne opísali špinavosť, ktorá na nich bola práve spáchaná. 

Teda smutnou pravdou je, že sme sa možno previnili a dopustili sa rovnakej "dehumanizácie" ako tí, ktorým by sme chceli napľuť do tváre. I keď právom kritizujeme šírenie dehonestujúcich článkov, nasiaknutých rasizmom, istú ohľaduplnosť voči obetiam zachovať musíme, inak sa správame ako také hlúpe slony v porceláne a ešte po nich nechtiac dupeme. Mňa osobne to mrzí a hanbím sa ako dlho mi trvalo ubrzdiť rozhorčenie a začať citlivejšie uvažovať. Celá tá horúčkovitá aktivita sa možno dá vysvetliť pocitom bezmocnosti, ale ospravedlňovať to nechcem. Najmä preto, lebo som chcela veriť, že môj vlastný morálny kompas je lepší. 

PS: Chcela by som ešte poukázať na jednu vec a tou je správanie veľkých a samozvane mienkotvorných médií. Ich odsúdenie v tejto kauze by sme nemali pohotovo odmeniť potleskom, ale podrobiť prísnej kritike a spochybneniu. Vyznieva obzvľášť podozrivo a samoľúbo, ak si tieto médiá dovoľujú rovnako hulvátsky necitlivý prístup, rovnako si požičiavajú výrazy páchateľov a rovnako šíria a upevňujú rôzne/ iné formy predsudkov v spoločnosti - dokonca pravidelne, skrz tendenčné informovanie a šírenie poloprávd v ďalších otázkach.

Máme radi holé baby

Minulú jeseň, opäť Bratislavu zamorili reklamy firmy Intimissimi, ktorá- všetci vieme- vyrába spodné prádlo. Kampaň značky je každý rok rovnako vtieravá a ak počkáte pár mesiacov, bude tu opäť s nejakou maximálne 20-ročnou, dobre vyretušovanou dievčinou v spodnom prádle.

Neznáme aktivistky a aktivisti sa koncom decembra vybrali do ulíc a deve z pútačov dobrosrdečne dolepili svetre a čapice. Bola to šikovná, jednoduchá a vtipná anti-kampaň, ktorú nebolo treba veľmi rozmazávať, pretože táto reklama bola jednoducho všade a na nervy liezla mnohým, z rôznych dôvodov. Aspoň súdiac podľa frekvencie, s akou chodia Rade pre reklamu sťažnosti.

Lenže potom Alena Krempaská z Inštitútu Ľudských Práv (ďalej IĽP) spísala stanovisko, zverejnené na portáli JeToTak a búrka v šerbli bola na svete. Ako vraví Newtonovo pravidlo internetu: každú akciu nasleduje neprimeraná a prehnaná reakcia. V tomto prípade celá smršť.

Papierová anti-kampaň bola síce dobrá, ale pozornosť na seba strhlo hlavne vyhlásenie IĽP, ktoré až tak skvelé nebolo. Feminizmus má byť "radikálnou myšlienkou, že aj ženy sú ľudia", povedala kedysi R. West. Preto napríklad mohli vyhlásenie začať tým, že 20 ročná Srbka na obrázku nie je neživotný vešiak a volá sa Tamara Lazić. Ak chcem kritizovať to, že reklama robí zo žien sexuálne objekty, tak začnem tým, že sa na tejto aktivite pokiaľ možno nezúčastním. Jednoduché.

Ďalej je tu problém zámeru- teda o čom to celé malo byť. Mrzutá Tamara, durdiaca sa z plagátov v nepraktickej štrasovej podprde vyzerala vo svetri a čapici so znakom "women power" odrazu ako spravodlivo rozhorčená členka Pussy Riot, ktorá by spacifikovala aj Putina a nie ako Maruška, ktorú poslali do zimy zbierať pomyselné jahody bez šiat. V IĽP si zavarili, lebo sa snažili vysvetliť niečo, čo hovorilo celkom výstižne samo za seba. Síce sa článkom podarilo ďalej rozvíriť debatu, ale skončila tým, že prach sa usadil späť na ustálené stereotypy, predsudky a nedorozumenia. Na ich obranu však treba povedať, že si zvolili si veľmi ťažký cieľ, pretože každý, kto nie je totálny buran a/alebo mizogýnne prasa pochopí, čo nie je v poriadku napríklad tu: 

(zdroj: web uvedenej firmy)

Ale je oveľa oveľa ťažšie vysvetliť ľuďom, čo prvý krát počuli slovo gender v pastierskom liste, že nech je reklama Intimissimi akokoľvek kultivovanejšia a hrá sa na vyššiu cenovú kategóriu, v zásade je to produkt rovnakého prístupu. Bez takejto osvety sa ďaleko nedostaneme a nakoniec sme sa vlastne ani nedostali.

I keď súhlasím, že reklama na spodné prádlo vyžaduje ženskú nahotu, asi ako prípravky na potenciu vyžadujú obrázky smutných penisov, v tomto prípade je to nepodstatný argument. Tiež sa text zbytočne pustil do vymenovávania, lebo demonštrovať a znázorniť problémy mýtu krásy, nedosiahnuteľných ideálov krásy, rodových rolí, konzumu, kapitalizmu, uzurpácie verejného priestoru reklamou, problémy sebaobrazu u mladých žien a dievčat a tak ďalej- v tejto jednej konkrétnej kampani je nemožné, aj keď presne to by bolo potrebné. A určite nikomu nepomohlo ani to, že hravá antikampaň bola takýmto "suchárskym" vysvetľovaním pripravená o humor.

Je vlastne škoda, že sa odozva na obliekaciu akciu pomiešala s postojmi voči vyhláseniu IĽP. Reakcie na článok boli presne také zlé, ako by ich človek očakával. Svoje dostali aktivisti všeobecne, neziskovky, feministky, ľavičiari a Peter Weisenbacher, i keď s kampaňou nič nemal a text nepísal. Perverzne fascinujúce boli aj niektoré veľmi agresívne reakcie online komentátorov, ktorí majú asi pocit, že im ústava garantuje právo očumovať na billboardoch baby v podprsenkách a ktokoľvek by im v tom chcel brániť, akoby im chcel siahnuť na dôchodky.

A potom je tu bloger Marián Šarközi, ktorý tomu proste nerozumie. Jeho text ukazuje, že ak chcú ľudia z IĽP a iné organizácie niečo dosiahnuť, musia ešte v tejto krajine urobiť obrovský kus osvetovej nadpráce, lebo tu sa ukazuje ako veľmi si ľudia mýlia pojmy a dojmy (Stačí si len všimnúť ako často si ľudia myslia, že sexizmus je to, keď niečo súvisí so sexom.). Je to pokus o zábavnú psychoanalýzu tých chlapov, čo z plagátov Intimissimi nemajú erekciu . Jeho diagnóza znie, že sa boja alfa samíc, moja diagnóza je, že ak si niekto mýli fiktívne 2D ženy z reklamy s alfa-samicami, tak nevie, čo hovorí.

Vychádza z toho, že dievku z plagátu na zimu obliekol Weisenbacher (Why U no Google, dammit?!) a vyslovuje podozrenie, že pravá podstata anti-kampane je, že aktivistom sa reklama nepáčila, lebo bola málo sexi. A keďže podobne reagovali vraj viacerí chlapi, tak problém je, že "na všetkých reklamách na značku Intimissimi je na modelkách niečo, čo nám bráni vnímať ich ako čisto sexuálne objekty." Kto by to bol povedal. Milá Tamara Lazić, zlyhala si, nedokážu Ťa vnímať ako "dokonalý sexuálny objekt", lebo vyzeráš príšerne sebavedomá. Celý čas si myslím, že zobrazovať ženy ako dekoratívne sexi vešiaky nie je správne, ale ak uveríte Šarközimu, skutočný problém podľa neho je, že reklamy nie sú dostatočne lascívne a niektorí chlapi sa Tamary boja, lebo pôsobí asertívne, namiesto toho aby ju túžili oprieť.

Nepriestrelná logika pokračuje, na pomoc sa pre porovnanie vyťahuje reklama na Martini, ktorá vraj ukazuje "bezbrannú" Charlize Theron. Charlize sa v tejto reklame najprv necháva od postaršieho pracháča staromódne opaľovať, kým sa na scéne nezjaví mladší muž, neprisadne si k nim a nenaleje jej. Pozrite si zbytok TU.

Ak premýšľate južnou časťou tela, predpokladám, že sa môže stať, že čokoľvek, čo ste videli pred záberom jej zadku splynie v hmlu. Ale nie každý trpí takouto indukovanou amnéziou, takže napríklad fakt, že Charlize ide (síce za chlapom) ale slobodne a z vlastnej vôle, hovorí, že nie je vôbec bezbranná. Má to, čomu sa hovorí agency, teda je aktérkou, nie pasívnym objektom. Navyše opúšťa postaršieho oligarchu za dobrodružstvom, ktoré predstavuje neznámy chlap s fľašou Martini, aj za cenu, že to bude s holým zadkom, čo určite vyžaduje istú odvahu. Alebo je proste strašne smädná, už toho starého nevydržala v tom teple počúvať a potrebuje poriadny drink. Plus, oligarcha, ktorý si nechá hentak skočiť do reči a nezmôže sa ani na to, aby luskol prstami, aby jeho platení nohsledi hodili votrelca cez palubu  je pasé a za zenitom. Možných interpretácií je samozrejme ešte mnoho, no v žiadnej z nich nie je ženská hrdinka bezbranná. Sice vám ukáže holý zadok, ale bude to to posledné, čo z nej uvidíte, lebo je to oportunistka, čo vám dá spontánne košom kvôli niekomu, kto jej naleje. Na vaše dobré zabezpečenie, zázemie a zlatú klietku sa vykašle (a to ešte môžete byť radi, že ste neskončili s klincom zatlčeným bohvie-kam). 

Problém je aj v chybnej (rozumej: žiadnej) logike Šárköziho, ktorá hovorí, že žena sa sexuálnym objektom stáva dobrovoľne, lebo tak sa chlapom zapáči. Snaží sa nám tu nakecať, že Tamara, nehybná a pasívna, s prsiami zredukovanými o 4 čísla, aby pôsobila mladistvejšie a menej (sexuálne) zrelo, o ktorej ste pred 2 minútami nevedeli ani len to, že má meno a nie je výplodom grafikovej fantázie, ale reálnou osobou, má údajne ''virtú''. Áno, onu Machiavelliovskú črtu vodcov a lídrov, o ktorej dnes básni motivačná literatúra. A čím sa to prejavuje? No predsa tým, že billboardy visia vonku a ona na nich je sporo odetá, čím akože demonštruje odvahu a chucpe. Až na to, že sa Tamara Lazić neprechádza demonštratívne po ulici nahá, ale jej poupravované obrázky rozvešal niekto iný, kto sa nám pokúša predať spodné prádlo. 

Údajné alfa samice, ktoré v Intimissimi nakupujú, chcú vraj zaujať úplne iných alfa samcov, než sú beta-muži, ktorí reklamu ofrfľali. To je presne to, čomu chcú muži veriť- že alfa samice sa v skutočnosti chcú páčiť chlapom (asi aby s nimi vytvorili alfa-pár?). Ale opäť omyl. Alfa samice, ak vôbec takáto jednoduchá hierarchizácia v ľudských spoločenstvách tohoto milénia funguje, nemajú záujem. A možno ani len o alfa samcov, lebo ich prosto nepotrebujú a nie sú na nich odkázané. Robia si, čo sa im zachce- viď Charlize Theron.

***

Reklama Intimissimi chce predávať niečo ženám. (Ak by chcel niekto argumentovať, že táto konkrétna kampaň má zvýšiť predajnosť pánskych slipov a boxeriek, som zvedavá na argumenty.) Prečo je teda na nerozoznanie od ľubovoľných dráždivých fotografií z pánskych lifestyle magazínov? Neviem. Napadlo mi jedine to, že je to spôsob, ako sa táto reklama snaží manipulovať ženami- cez mužov. Snaží sa prilákať ich pozornosť, aby ženy mali pocit neadekvátnosti a investovali do predraženého polyesteru, ktorý zošili v nejakej krajine tretieho sveta. Potom som ale objavila fotky zo zákulisia...

Fotka z reklamy, verzus obrázok z fotenia kampane:

Nájdi aspoň dva rozdiely:

(zdroj: Facebook firmy Intimissimi)

Áno, fotky v reklamách sú vždy retušované a upravované, ale toto tu už nie je iba Photoshop, ale hotová mastektómia. Otázka, ktorú si teraz všetci chlapi skupinovo kladú je: Prečo to urobili!? Nuž, presne preto - ak by Tamara zostala bez "úpravy", bola by to reklama vyslovene pre chlapské oko a nikto by si štrasovú podprsenku nekúpil. Ak má Tamara Lazić dokonalé prsia, kto by pozeral na podprsenku (ktorá jej na obrázku ani poriadne nesedí, lebo reálne sa predvádzaný model v jej veľkosti nevyrábal a Intimissimi všeobecne veľký výber v tomto smere neponúka)? Prečo nezačať rovno šetriť na implantáty?

***

Ľudia sú cicavce a naše mozgy sú uspôsobené tak, že na isté typy podnetov reagujeme pudovo (Systém 1, podľa Kahnemanovej knihy Thinking Fast and Slow). Napríklad na náhle hlučné zvuky, plač detí, nahotu a sexuálne situácie. Ako spoločnosť sme sa rozhodli, že manipulovať ľudí niektorými spôsobmi je v reklame neprípustné, preto existujú pravidlá, čo reklama smie a čo nie. Mohli by sme sa tiež zamyslieť nad tým, prečo a či vôbec je v poriadku, že každé voľné miesto našich zorných polí je zdanlivo na predaj. 

Dosť často v posledných rokoch počuť o iniciatívach za zobrazovanie "prirodzene" pôsobiacich ľudí, ľudí (žien) s nadmernými, alebo aspoň bežnými veľkosťami, alebo dokonca za zákaz retušovania. Nech si o tom mýslíme čokoľvek, dôležité na tom všetkom je, že sme akceptovali reklamu, ako určujúcu silu, ako niečo, čo má moc rozhodnúť, čo je pre nás atraktívne a čo nie. A tak namiesto toho, aby sme sa učili reklamu ignorovať a obmedzili jej výskyt, si naivne myslíme, že ak bude zobrazovať rôznorodých ľudí, bude to pre nás lepšie. Nebude. 

P.S.

For the record a pre vysvetlenie: Niekto, kto stojí a nič nerobí je zobrazený ako pasívny. Agency je, keď niekto je zobrazený ako aktér. Niečo robí, vykonáva, nie jemu/ jej robia, ale on sám/ sama sa aktívne podieľa na nejakej aktivite. Oblečená Tamara Lazić je síce stále pasívna, ale kedže je tam ten feministický symbol, tak sa to dá čítať ako niečo úplne iné, než iba 'dievča v podprsenke'. Preto, lebo je tam cez ten symbol niečo komunikované. Rozdiel je to asi taký ako medzi obrázkom muža v slipoch a muža v tričku z nápisom ''ninja''. Pasivita zostáva, ale je tam extra význam. Čiže preto je Charlize aktívna a má agency, mohli by sme dokonca aj diskutovať, či nie náhodou virtú. Ale toto všetko je sémantika.

Antikampaň bola dielkom aktivistiek- t.j. ženy sa rozhodli vyjadriť otrávenosť, znechutenie, znudenie a frustráciu nad tým, že sa im niekto pokúša niečo predať a pritom ich to zobrazuje ako- v podstate pasívnu sexi dekoráciu. Fakt mám dojem, ze dievčatá a ženy všeobecne, aj ženy, ktoré nijako neinklinujú k feminizmu, ani nie sú prudérne (čo sa ale mimochodom nijako nevylučuje, skôr práve naopak- sexuálna revolúcia a feminizmus sú prepojené) sú tou reklamou jednoducho otrávené. Keď už musia reklamy využívať sex, tak by to mohli robiť s trocha väčšou dávkou humoru a predstavivosti. FFS, ženská sexualita je oveľa viac, než len nejaká pasívna póza.

Cez to všetko mi to ale stále príde hrozne jalové. Osobne možno nechcem čistú, politicky korektnú benettonovsky imaginatívnu reklamu, chcem mať pokoj a na žiadne reklamy sa nemusieť pozerať. Chcem žit niekde, kde je reklama marginálna a tak aj vnímaná. 

(Pokračovanie možno nabudúce.)

Problém slušných ľudí

Neviem si odpustiť zopár poznámok na adresu Kotlebových výsledkov vo víkendových voľbách. Alebo ešte presnejšie, neviem sa zdržať komentára k tomu, čo sa hned začalo šíriť ako obraz jeho nových voličov. Totiž, že ide a skrz naskrz dobrých slušných ľudí, čo nie sú rasistami, len majú plné zuby a od bezradnosti volili takto radikálne hlúpo preto, aby vyprovokovali vládnucich k riešeniu a zmene. 

Mám na vec iný názor a ten je, že problémom sú tí takzvaní a samozvaní obyčajní "slušní ľudia". Jedného takého si môžete prečítať aj na blogu Sme, kde sa najprv akože hanbí, že ide voliť Kotlebu a potom sa už nehanbí, lebo mu sľubuje presne to, čo chce počuť, teda "poriadok". Michal Hvorecký už veľmi rozumne a zhovievavo zareagoval v otvorenom liste, avšak jednej veci sa nevenoval vôbec a to je práve status "slušného človeka", o ktorom nás pán Caban tak horlivo uisťuje tým, že sa za svoju voľbu hanbí. 

Na prvý pohľad je Branislav Caban celkom chytrý mladý muž, čo má zrejme rád svoju rodnú krajinu a chce pre ňu lepšiu budúcnosť. Ono by sa mohlo normálne na základe jeho blogu zdať, ze Kotlebu vlastne volia práve takíto obyčajní ľudia - nie extrémisti - ktorí majú za kamarátov Maďarov, Rómov a Židov, ako nás ani on nezabudol o sebe uistiť a ktorí netúžia po ničom, než po zlepšení situácie v osadách. Proste filantropi. A vlastne dali hlas Kotlebovi len preto, lebo tak chcú vytrestať nečinných, skorumpovaných a neschopných politikov.  Až na to, že je to úplná VOLOVINA. 

Tomuto pánovi nevadia napríklad Maďari len kým jeho samého niekto za Maďara nepovažuje. Potom má potrebu celý odstavec popisovať, aký je to ťažký údel celoživotne vysvetľovať, že je predsa čistý Slováčisko. Nože ho poľutujme, že musí chodiť s ŠPZkou z Rimavskej Soboty po Slovensku a vysvetľovať, že nie je Maďar. Akoby problémom nebolo to, že by mu niekto mohol opľuvať čelné sklo za púhu domnienku o jeho pôvode, ale to, že to je omyl a jeho pôvod je predsa ten správny. 

Situácia je vraj zúfalá, preto si chcú Kotlebovi voliči takto vynútiť jej riešenie - počuť zo všetkých strán. Ale ani tento volebný truc-podnik pre mňa nie je dôveryhodnou zástierkou. Neviem akých politikov chcú títo užitocní idioti potrestať a hlavne mi celkom nejde do hlavy, prečo namiesto legitímnych alternatív, volia zo všetkých tú najxenofóbnejšiu možnosť. Čo tak nevoliť? Alebo aspoň nepredstierať, že je lepšie dať hlas úplne otvorenému a nemaskovanému zlu, než komukoľvek inému? Komu chcú takíto voliči toto svoje banskobystrické ''bububu'' venovať? Lebo jediní, čo sme sa toho reálne zľakli, sme tí, čo  úplne nestratili súdnosť a akákoľvek neschopnosť, lenivosť, či skorumpovanosť (modrá, červená, či oranžová) pre nás ešte stále nie je rovnakým zlom, ako zleskrývaný/neskrývaný fašizmus. 

Často sa vykresľuje obraz mladých ľudákov, ako nie veľmi chytrých, ba často nevzdelaných a tupých mladíkov, čo nemajú od čoho odvodiť vlastnú hodnotu, preto sa musia po štipku hrdosti naťahovať k Tatrám a horským bystrinám, hľadať hodnoty v bukolických predstavách a identitu odvodzovať od rozprávkových postáv revidovanej histórie. Možno by sme si mali pripomenúť, že to tak jednoducho nie je vždy, aj keď je veľmi ľahké podceniť smiešneho učiteľa informatiky aj s jeho xenofóbnymi pusipajtášmi. Treba si uvedomiť, že sú to často vysokoškolsky vzdelaní ľudia a nie žiadni dedinskí Ondrášovia Machuľovia, čo ho volia. Čierne uniformy omega samcov, pochodujúcich k hrobom vojnových zločincov sú len fragmentom tohoto davu. 

To, či je niekto slušný a dobrý človek, môžu posúdiť jedine iní. To, že to o sebe niekto napíše do blogu nič neznamená. Kritériom na slušnosť nemôže byť to, čo niekto nerobí - nevraždí, nekradne, netopí mačence, či nie je rasistom - ale to, čo robí. Ak niekto ospravedlňuje rasistov a volí ich, tak stráca právo považovať sa za slušného človeka. A za túto hnedú samoidentifikáciu nemôžu politici ani ľavého, ani pravého spektra, ani nikto, kto žije v osade, alebo nie je gádžo. Prestaňme týchto "slušných ľudí" ospravedlňovať a zľahčovať ich postoje. Za slovami "nie som rasista" by mala nasledovať bodka, inak to nie je pravda.

Veda pre dievčatá

Ak budete niekedy sedieť v nejakej organizácii s vreckami plnými peňazí a poveria vás výrobou kampane na popularizáciu vedy medzi dievčatami, tu je návod, ako sa to nerobí. Zlatá EU komisia dodala aj inštruktážne video:

Nie, "Veda" nie je nová sada dekoratívnej kozmetiky, slnečné okuliare, módna kolekcia, ani hudobný comeback skupiny Sugababes, i keď by som pochopila, ak by to niekoho zmiatlo. Takto odštartovala kampaň s účelom zaujať školáčky z európskych krajín a pritiahnuť ich pozornosť smerom k štúdiu prírodných vied, matematiky a technicky zameraných odborov. Po zverejnení sa Twitter a blogosféra od PZ Myersa, cez Huffington Post až po Guardian v priebehu niekoľkých hodín takmer u-facepalm-ovali a video bolo z kampane stiahnuté. 

Keďže video sa stretlo s prudko negatívnou reakciou, EU komisia sa poponáhľala vydať štandardne informatívne stanovisko. Prafrázujem: Cieľovou skupinou sú dievčatá vo veku od 13 do 18 rokov a tento 45 sekúnd trvajúci klip má zapôsobiť práve na tie z nich, na ktoré tradičné osvetové kampane nemali dopad. Preto sa na základe prieskumu, ktorý vykonal dodávateľ, zvolila vizuálna kombinácia prvkov, ktoré typicky zaujímajú dievčatá v tomto veku (rozumej: zaujali respondentky vo fokusovej skupine): rúž, mejkap, topánky, pózujúce modelky... a skombinovali sa s prvkami, spájanými s vedou, matematikou, chémiou, fyzikou atď. Úlohou krátkeho videa je teda vzbudiť zvedavosť a prilákať ich na webstránku kampane, kde sa nachádzajú profily skutočných vedkýň, informácie o rôznych sprievodných podujatiach a o možnostiach štúdia a kariérach v rôznych odboroch, ktoré sa vyznačujú dlhodobo nízkymi počtami záujemkýň. Video samotné stálo iba zlomok z financií, vyčlenených na kampaň, čo je asi dobrá správa. (Mimochodom stálo presne 102.000 eur, čo už až takou dobrou správou nie je.)

Problémy tohoto videa sú dvojakého rázu: jednou stránkou veci je popularizácia vedy, zameraná na mladé dievčatá a druhou stranou je potieranie rodových stereotypov, ktoré nielen komplikujú ich vzťah a prístup k prírodným vedám, ale aj ich zotrvanie v štúdiu, keď už sa pre ne rozhodnú. 

Ale veda je teda dievčenská záležitosť a vo svete PR agentúr a marketingových riaditeľov to zrejme znamená, že dievčatá si ju "kúpia" ak bude zabalená v krikľavo ružovom obale. Ak cieľovou skupinou sú mladé straky, u ktorých spoločnosť roky buduje Pavlovovský reflex asociovaný s touto farbou, tak by to aj mohlo zabrať. Ibaže sa im tu nesnažia predať depilačný krém, či telefón v odtieni cyklamenová metalýza. Predáva sa tu vzdelanie a kariéra a to väčšinou znamená drinu, makačku a dni strávené nad knihami. A čo je horšie, výsledkom je kariéra postavená na ďalšej drine a makačke a ďalšie noci a dni strávené nad knihami, papierovačkami a za počítačom. Ak niekoho v prvom rade zaujíma, či pri tom bude mať na sebe minisukňu a rúž, obávam sa, že mám zlé správy. 

Presne to je jeden dôvod, prečo je to video tak zlé. Snaží sa osloviť niekoho, kto už teraz záujem nemá a navyše aj zavádza, keď prezentuje vedu ako sexi pózovanie medzi skúmavkami a plošákmi. Dievčatá, máme pre vás takúto super vec, je to veda (nie, nie je) a takto super to vyzerá (nie, ani zďaleka to takto nevyzerá.).

Protiargumentom by tu mohlo byť, že sa tvorcovia práve snažili odbúrať stereotyp spojený s vedcami- že sú to šediví (bieli) muži v bielych plášťoch. Ale tu treba zdôrazniť, že táto mylná predstava nie je rozšírená iba u dievčat, ale naprieč všetkými vekovými kategóriami a u oboch pohlaví. Lenže z videa sa človek akurát tak dozvie, že muži, čo robia vedu, nemusia byť starí. Popri troch pózujúcich slečnách- z ktorých iba jedniná je na pár sekúnd zobrazená pri inej činnosti, než je špúlenie na kameru, keď čosi čmára na tabuľu- je tu ešte aj mladý muž, ktorý ledva odlepí oko od mikroskopu, aký je zaneprázdnený predstieraním, že robí niečo "vedecké". 

A tu sa dostávam k ďalšiemu iritujúcemu stereotypu- lepšie povedané k celej rade stereotypov, ktoré sa týkajú dievčat. To najmenej by bolo, že nie všetky dievčatá vo veku 13 až 18 rokov majú ružový fetiš. Ale hlavne naozaj nie sú až tak blbé, aby sme ich na vedu nalákali pomocou zopár handier a šminkov. Písala som o tom už v minulosti, v súvislosti so snahou istej českej školy prilákať viac študentiek na fakultu informačných technológií. V tomto prípade sa škola rozhodla, že možné kandidátky sa im len tak pohrnú, ak škola vytvorí špeciálnu ružovú webstránku, kde im okrem generických samochvál zdôrazní aj možnosť nájsť si v tomto mužmi dominovanom sektore partnera. Samozrejme im pri tejto scitlivujúcej kampani nedošlo, že niekoho by mohlo urážať, ak si jej záujem o štúdium budú pedagógovia aj spolužiaci vykladať ako pobyt za účelom lovu manžela. Nehovoriac o tom, ako jej to pomôže v kariére...

Ale v rámci debaty pripúšťam, že to video možno zaujme cieľovú skupinu. No a čo!? Softporno so setričkami by pravdepodobne tiež zaujalo chlapcov vo veku 13 až 18 rokov, ale nikoho by ani nenapadlo obhajovať to ako dobrú stratégiu, s cieľom vyvolať u nich záujem o zápis na kurzy prvej pomoci. 

Nie, pózovanie medzi kozmetikou, plošákmi, skúmavkami s tekutým dusíkom a veľkým "H", čo nápadne pripomína logo TV seriálu House, nemá naozaj nič s vedou. Ak video naozaj dievčatá ohúri a vzbudí záujem, bude to znamenať jediné- že spôsob ako sa vyučujú prírodné vedy je naozaj zúfalo zlý. Jedna blogerka video obhajovala po tom, čo si urobila mini prieskum medzi žiačkami v divadelnom krúžku. Väčšine dievčat sa video páčilo a niektoré do konca prekvapene zhodnotili, že si nikdy neuvedomili, že veda môže súvisieť s výrobou kozmetiky. Ak naozaj potrebujeme 45 sekundové hudobné klipy v štýle MTV, aby sme prvý krát v niekom vzbudili pocit, že veda je zaujímavá, zábavná a vôbec nemusí byť nudná, neznamená to náhodou, že sme totálne zlyhali vo vzdelávaní a školstve? Obávam sa, že odpoveď poznáme. 

Ale ono je to celé ešte horšie. Keďže video aj kampaň sú zamerané na vedu, to je presne to, čo by som očakávala, že bude aj za jeho vznikom. Veda. Suché dáta a štatistiky. Tie však vôbec nepodporujú túto marketingovú stratégiu, skôr naopak. Zopár štúdií, ktoré sú k dispozícii poukazuje na to, že stereotypizovanie viac škodí, než pomáha a že podsúvanie atraktívnych žien- vedkýň, ako vzorov nevedie u mladých dievčat  k nasledovaniu ideálu, ale naopak k pocitu ešte väčšej nedosiahnuteľnosti (všetky linky na štúdie, resp. ich zhrnutia sú prakticky zozbierané v tomto článku). 

Video má teda zaujať dievčatá, ktoré sa zaujímajú o módu, mejkap a snažia sa byť atraktívne, lenže tu je  ďalší zádrheľ. Všetkým dievčatám sa totiž podsúva fyzická atraktivita ako ideál, od všetkých dievčat sa očakáva, že sa budú snažiť byť pekné a budú chcieť ideálu krásy vyhovieť. Veda, ale vlastne čokoľvek iné, tu potom vyznieva ako niečo, čo je sekundárne a stojí to za pozornosť až vtedy, keď je to asociované s ideálom krásy. 

Celkom slušný brainwashing na 45 sekúnd trvajúci klip. Ale aby som zasa len nekritizovala, snaha je to záslužná a činnosť osožná- teda dúfajme, že kampaň sa na ďalších úrovniach podobným zhovadilostiam vyhne a bude reprezentovať prírodné vedy, technické odbory a matematiku ako to, čím naozaj sú: fascinujúce, nekonečne zaujímavé a hlavne žiadané. Potenciál tu vidím veľký, keďže majú na svojej strane mnoho žien, ktoré sa reálne venujú spomínaným odborom a nech už povedia dievčatám čokoľvek, bude to pravdepodobne prvý krát v živote, keď mladý mozog pri slove geológ, mikrobiológ, astrofyzik, fyzik, informatik, vedec atď. bude spracovávať obraz mladej ženy a asi prvý krát to nebude Marie Curie Sklodowska. Lebo ak je niečo, čo jednoznačne zmeniť osvetou môžeme a mali by sme si pri tom už fakt švihnúť, je to, že každá nová generácia musí vynájsť koleso a zisťovať sama pre seba, že áno, existujú aj nejaké ženy vedkyne. 

Vakcíny iba dobrovoľne

Za posledných pár rokov sa aj na Slovensku začína spúšťať vlna protiočkovacej hystérie. Slovo hystéria je možno silné, ale presne popisuje to, čo sa už vo svete deje a to, čo v blízkej budúcnosti môže nastať aj na Slovensku. 

Existujú minimálne hneď dve združenia (napríklad tu a tu), ktoré sa hlásia k požiadavke nepovinného očkovania a požadujú „lepšie“ (rozumej hlavne také, ktoré potvrdia ich obavy, že s vakcínami niečo nie je v poriadku) informácie o vakcínach a ich rizikách. Najnovšie slobodu v očkovaní hlásajú aj niektorí predstavitelia vládnucich politických strán. Dosť šokujúce je aj to, že na Slovensku je medzi odporcami vakcín toľko lekárov.

Obe združenia sú zatiaľ pomerne opatrné v stanovovaní svojich cieľov a formulácia ich požiadaviek znie na prvý pohľad celkom racionálne a presvedčivo. Napríklad požiadavka oddialenia vakcinácie novorodencov o niekoľko týždňov je v prípade niektorých vakcín možno celkom rozumná, samozrejme v závislosti od konkrétneho typu vakcíny. Lenže po dôslednejšom prehliadnutí webstránok oboch spomínaných združení prestávajú pôsobiť až tak rozumným dojmom. Práve naopak, pomerne rýchlo sa objavia motívy prameniace z iracionálnych až paranoidných presvedčení a nepodložených názorov. Stačí navštíviť ich webové stránky a pozrieť si sekcie komentárov a nimi odporúčanú literatúru.

Dôvody obáv z vakcín a očkovania sa rôznia, ale dajú sa rozpoznať témy, ktoré sa do rôznej miery vyskytujú v pozadí týchto hnutí a skupín a v rozdielnej miere ovplyvňujú ich názory a postoje. V roku 2010 vyšla štúdia Anny Kata (pdf), ktorá si dala tú námahu a na rôznych amerických weboch pozbierala typické postoje motivujúce ľudí v anti-vakcinačnom hnutí. Dali by sa rozdeliť do siedmich skupín podľa ich spoločných tém a keďže sú podľa mňa relevantné aj pre slovenský kontext a všetky sa dajú nájsť v rôznych domácich online diskusiách, dovolím si ich stručne reprodukovať:

1.    Bezpečnosť a efektivita: prvé, čo sa spochybňuje je účinok vakcín a ich bezpečnosť, dáva sa im za vinu všetko možné od náhlych úmrtí kojencov, cez diabetes, alergie, autizmus, rôzne autoimúnne ochorenia, rakovinu, až po AIDS. Sú vraj jedovaté, neprirodzené, alebo jednoducho vôbec nefungujú, obsahujú škodlivé látky ako ortuť, alebo formaldehyd atď. Choroby, proti ktorým vakcíny imunizujú sa pri tom vykresľujú ako neškodné a ich vyhubenie sa pripisuje hygiene, lepšej strave a životným podmienkam.

2.    Alternatívna medicína: väčšina protivakcinačných hnutí priamo, alebo nepriamo podporuje rôzne alternatívne a vedecky nepodložené prístupy k liečbe a chápaniu chorôb ako homeopatia, naturopatia, alebo chiropraktika, či akupunktúra. Často sa vyskytujú tvrdenia, že nechať dieťa ochorieť je lepšia metóda imunizácie ako vakcína.

3.    Občianske slobody: požiadavky dobrovoľného očkovania, práva na rozhodovanie o okolnostiach očkovania a pod. sa objavujú pomerne často- špecificky v slovenskom kontexte sa napríklad povinná vakcinácia často dáva do súvislosti s represívnymi režimami nedávnej minulosti a prezentuje sa ako zbytočný až škodlivý pozostatok z čias komunizmu.

4.    Konšpiračné teórie: väčšina je obsesívne zameraná proti farmaceutickému priemyslu, proti vláde, proti vede, vakcíny sú videné ako nástroj spiknutia, nech už za ním stojí ktokoľvek. Objavujú sa tvrdenia o tom, že vírusy boli vytvorené v laboratóriách, majú slúžiť na kontrolu populácie, spôsobujú neplodnosť, kritici vakcín sa prezentujú ako mučedníci a každý, kto nepíše o vakcínach kriticky je podplatený farmaceutickou lobby. Za všetkým stojí boj o zisk a na dobro pacientov nikto neprihliada atď. 

5.    Morálka, náboženstvo, etické otázky a ideológie: Náboženské presvedčenie možno nie je častým dôvodom, prečo ľudia na Slovensku odmietajú vakcináciu, ale veľmi často sa vyskytujú ezoterické presvedčenia o nadradenosti prírody a takzvanej „prírodnej medicíny“ nad „chémiou“, prípadne názory, že človek je dokonalé božie stvorenie a vakcinácia je nežiadaným ľudským zásahom. Občas sa vyskytujú tvrdenia o tom, že vakcíny sú údajne testované na zvieratách, ľuďoch žijúcich v krajinách tretieho sveta bez ich vedomia, alebo sa kulturujú v potratených embryách.

6.    Dezinformácie a nepravdivé informácie sú vždy bez výnimky zastúpené. Absencia sebakritiky je až pozoruhodná. Často sa prekrúcajú tvrdenia vedeckých štúdií, alebo sa citujú iba vyhovujúce pasáže a štatistiky, za účelom potvrdiť vopred dané postoje (tzv. cherrypicking). Bežne sa objavujú neoveriteľné a nevyvrátiteľné tvrdenia.

7.    Apely na city a osobné príbehy sú veľmi časté a typicky sa točia okolo rodičov, alebo príbuzných, ktorí pripisujú rôzne ochorenia svojich blízkych za vinu vakcínam.

Toto všetko sú témy a variácie na témy, ktoré sa v antivakcinačnom hnutí opakujú a vrstvia na toľko, že je nemožné adresne ich všetky vyvrátiť (nehovoriac o tom, že niektoré sú nevyvrátiteľné úplne), alebo uviesť na správnu mieru.

 
Slovenské zdravotníctvo je na tom zle a nemá zmysel nahovárať si, že to je inak. Dedičstvo socialistického zravotníctva ešte stále máta pacientov, ktorí disponujú desivými historkami a anekdotami, ktoré naháňajú hrôzu najotrlejším fanúšikom hororového žánru. „Zlé jazyky“ hovoria, že jediná zmena nastala v tom, že dnes sa za tie isté mizerné služby platí premrštená cena. Ak zlá skúsenosť s medicínou a zdravotníctvom je spoločným znakom všetkých, ktorí strácajú dôveru v medicínu založenú na vede a ktorí sa uchyľujú k samoliečbe rôznymi takzvanými alternatívnymi metódami a modalitami, tak Slovensko sa má na čo tešiť, pretože disponuje priam ideálnym podhubím, na ktorom takéto hnutia vznikajú. Už teraz je viditeľné, že neregulovaný nával rôznych alternatív nezvládajú ani samotní lekári a neraz prepadajú rovnakej viere v ich účinnosť ako obyčajný človek- laik.

Rozšírená medzi slovenskými lekármi začína byť takzvaná integratívna medicína, keď sa okrem bežných postupov, založených na vedeckom poznaní, ktoré sú už overené, používajú nové -väčšinou údajne používané tisíce, či stovky rokov, ale vždy v exotických cudzích krajinách- metódy preberané z alternatívnych modalít.

Tak napríklad lekári, ktorí by za normálnych okolností predpísali pacientovi na chrípku teplo, pokoj a tekutiny a prípadne tlmenie bolesti, ponúknu homeopatický liek. Samozrejme homeopatiká sa pýšia tým, že nemajú žiadne vedľajšie účinky a preto nenesú žiadne riziká spojené s užívaním. Nesú však v sebe veľké riziko spojené s vierou, ktorú vytvárajú v pacientoch. Hlavne ak sa prezentujú ako rovnocenné liečivo, čo samozrejme podľa všetkých dostupných nezávislých štúdií nie sú.

Navyše štúdium medicíny lekárov, ani lekárnikov nijako nepripravuje na to, aby vedeli pacientom vysvetliť vedu na základe ktorej má fungovať liečba, či diagnóza a veci súvisiace, nehovoriac o tom, že na to nemajú ani priestor a čas. Pridajme si k takto vznikajúcej nedôvere, stojacej na nedostatočnej komunikácii medzi lekárom a pacientom, ešte populárne a všadeprítomné konšpiračné teórie, nie vždy vymyslené legendy o nenažraných farmaceutických koncernoch a chabé vzdelanie poskytované v oblasti vedy našim školstvom. Ďalším faktorom, ktorý je do istej miery špecifický je otázka korupcie- ak je nejedna vláda prichytená pri čine a dokázateľne podozrivých obchodných transakciách, uznávam, že je veľmi ťažké uveriť, že napríklad ministerstvom zakúpené vakcíny sú naozaj tej najlepšej kvality.
 
Toto všetko spolu sú dobre zamiesené prísady z ktorých sa liahne neistota a ak sa pripojí dezinformovanosť, ľahko nastane panika. Magickým korením je tu ešte navyše internet, ktorý umožňuje neobmedzené šírenie akýchkoľvek bludov a nezmyslov do celého sveta. Našťastie umožňuje aj presný opak a to je prístup ku kvalitným informáciám, lenže kto ich vie rozpoznať? A ako sa k nim dostane niekto, kto napríklad okrem slovenčiny iné jazyky neovláda?

Na to, aby pacienti boli schopní posúdiť, či je vakcinácia napríklad lepšia, ako nechať svoje dieťa ochorieť, aby si vypestovalo vlastnú imunitu voči chorobe, potrebujú aspoň minimum vzdelania v prírodných vedách a prístup k informáciám. Ak sa tieto faktory zanedbajú, jediné, čo im zostáva, je pocit bezmocnosti a nepodložená viera. Slovenskí lekári a vedci by sa mali namiesto povýšeneckého mávnutia rukou nad poverčivými pacientami radšej zamyslieť nad svojim prístupom a začať sa zaoberať dôvodmi ich nedôvery a dezinformácie. Lenže je práve ďalším špecifikom slovenského zdravotníctva, že nielen nemajú na to čas, ale ani nemusia.

Je ťažké nezlomiť nad ľuďmi palicu a nepostaviť sa rovno na stranu cynikov, ktorí tvrdia, že jediné, čo protivakcinačné hnutie presvedčí o ich omyloch nie sú vedecké štúdie, ale smrť ich vlastných detí, po tom, čo ich začnú kosiť ochorenia, ktoré sa stali tak zriedkavými, že dnešní lekári by mali problém správne ich diagnostifikovať. Veľa dôvodov k optimizmu neposkytuje ani verejná diskusia, kde prevládajú momentálne argumenty jednej strany, navyše podporenej mediálne známymi osobnosťami, alebo politikmi. Je pravdepodobné, že niektorých ľudí nepresvedčí nič, ale je isté, že následky anti-vakcinačnej epidémie budeme niesť všetci.

Ako sa žije v Anglicku dnes

Pred niekoľkými dňami ma oslovili jedny slovenské noviny, či by som nenapísala niečo o živote vo Veľkej Británii. Ale keďže sa medzitých odohrali tragické udalosti v Osle, pri ktorých takmer sto ľudí bolo zavraždených, šéfredaktor sa rozhodol zmeniť uhol pohľadu a článok o živote v Anglicku sa zrazu mal zaoberať témou multikulturalizmu, špeciálne toho, ktorý tak povestne zlyháva. Prečo? Pretože sa naň odvolával aj vraždiaci nór.

Pár dní neskôr a v Londýne sa strhli nepokoje, postupne sa rozširujúce do ďalších britských miest. Môžete sa staviť, že slovenské médiá budú hlavne rozmazávať rasu a etnicitu rabujúcej mládeže. Ak aj nie priamo, tak nepriamo, pomocou správ o EDL (English Defense Legue), ultra pravicových radikáloch, ktorí sa prihlásili k dobrovoľnému stráženiu ulíc v meste Luton, o čom všetci okamžite informovali. Bol to taký jemný náznak, poukázanie, farebný identifikátor páchateľov. (Nezabudli pripomenúť ani nórskeho vraha, ktorý si ich pochvaľuje.) Čo slovenské médiá už nenapísali, je to, že v Lutone takmer žiadne nepokoje do teraz neboli. Ale žije tam veľká komunita prisťahovalcov a moslimov, inými slovami toto je asi ako keby sa Slovenská pospolitosť rozhodla presťahovať na Luník IX a počas štrajkov v Bratislave, Trnave a neviem-kde, by vydali vyhlásenie, že budú v rómskych osadách, kde bol do vtedy pokoj, strážiť poriadok. Zamyslenia schopný človek hneď vidí, že to je pomerne sprostá a zle schovaná provokácia a potenciálny recept na ďalšie nepokoje.

Pre slovákov strašne dôležitý údaj bola rasa výtržníkov. Podľa Nadi, ktorá informovala v Sme o rabovaní v Londýne "sú to prevažne nezamestnaní Londýnčania z nižších vrstiev, asi tri štvrtiny černochov". (Rada by som vedela koľko je tých "nižších vrstiev" a ako k nim prišla, plus ktoré samozrejme sú tie, z ktorých pochádzajú páchatelia.) Prvý odsúdený účastník (zatknutý cez víkend!) bol však zamestnaný ako asistent učiteľa, mnohí ďalší sú študenti, čo trocha narúša stereotypnú predstavu nespokojnej a chudobnej mládeže. I keď samozrejme boli aj takí, čo boli trestaní už v minulosti, za rôzne priestupky.

Známy z Twitteru napísal svoju úvahu na Google+ a hneď vizuálne pospájal slovenských rómov s britskou mládežou a nepokojmi na parížskych predmestiach, lebo všetci boli "tmavšej pleti". Keď som si dovolila podotknúť, že to je odveci, bolo mi povedané, že "farba pleti je relevantná, pretože treba identifikovať zdroj problému". A Británia je natoľko politicky korektná, že nechce vidieť, že za všetko môžu tmavší občania, alebo tak nejako, a tí sú v podstate rovnakí všade, cigán, ako černoch, ako pakistánec... Alebo čo.

Na Slovensku je bežné, že ak je nejaká skupina ľudí zastúpená väčšinou, alebo je ľahšie identifikovateľná, ostatné skupiny a indivíduá sa ignorujú. Preto na Slovensku kradnú iba cigáni a v anglických mestách rabujú černosi (i keď to samozrejme vôbec nie je pravda). Podľa mnohých slovákov je toto v poriadku a napríklad snahu britských médií neočierňovať celé skupiny svojich občanov nechápu, zosmiešňujú ako prehnanú politickú korektnosť, alebo ju považujú za neschopnosť vidieť problematiku jasnými očami. Napríklad také BBC, ktoré vačšinou hovorilo o páchateľoch nepokojov a rabovania, ako o mládeži, často zároveň upozorňovalo na to, že i keď vek niektorých účastníkov výtržností je šokujúco nízky, rovnako sa vyskytli aj starší páchatelia a nielen muži, ale aj ženy a dievčatá a údajne rabovala aj príležitostná kočíkujúca mamička. Nikto nestrácal čas farebnými komentármi, pretože na pôvode, etnicite a rase absolútne nezáleží, rovnako ako na pohlaví a náboženstve.

Pre domácich nie je podstatná farba páchateľov, ani ich etnický pôvod, nezáleží na tom, kde bývali a či je to chudobná štvrť, keďže oveľa dôležitejšie faktory sú môžno ich chudoba a nevzdelanosť, či neexistujúce rodinné zázemie. Alebo možno ani to nie a záleží jednoducho len na čistom oportunizme. Ľudia nerabujú, lebo hladujú, ani preto, lebo protestujú, alebo majú tmavšiu pleť. Rabujú, lebo môžu a nikto im v tom priamo na mieste nezabránil. A to je pravdepodobne oveľa desivejšie, než akákoľvek iná možnosť.

Na Slovensku sa takmer nikto nezmienil o tom, že sa veľké skupinky tých toľko obávaných prisťahovalcov spojili a lúpežným hordám zablokovali vstup do svojich štvrtí (Kurdovia, Turci a Sikhovia). Objavili sa správy o tom, ako moslimovia spolu so židovskou komunitou zabránili vyrabovaniu synagógy, o tom, ako futbaloví fanúšikovia strážili časť svojej štvrte atď. atp. Rasový profil tých, čo prišli dobrovoľne zametať v utorok ráno ulice po nepokojoch je takmer rovnaký, ako tých, čo ich noc predtým demolovali. Ja viem, takéto reklamy na multikulturalizmus sa na Slovensku nenosia. Ale realita anglických miest už multikultúrna je. To, čo zlyháva nie je multikulturalizmus, ale integrácia. Tam, kde je segregácia, kde sa deti na uliciach spolu nehrajú, nechodia spolu do škôl, tam môže dochádzať jedine ku konfliktom. Presne tým, ktorých sa tak bojí silne segregovaná slovenská spoločnosť, so svojou záľubou vo farebných komentároch. Anglické médiá trpia svojimi špecifickými šedými zákalmi a píšu občas bludy, ale tá údajná prehnaná politická korektnosť, na ktorú slováci tak radi nadávajú, k nim rozhodne nepatrí. A hlavne, ako sa dá brať vážne výčitka politickej korektnosti od niekoho, kto si o nej nanajvýš tak prečítal niečo v novinách?

Napriek všetkému, čo sa tu za posledné dni udialo, viete si predstaviť, ak by sa čosi podobné odohralo na Slovensku, že sa do Bratislavy svojvoľne nahrnú dobrovoľníci s metlami, ktorí chcú upratať po nejakých nepokojoch? V živote nikdy. Viete si predstaviť dobrovoľníkov, ktorí by slovenským policajtom, strážiacim v uliciach varili čaj? Sotva. Ale aj to sa tu deje, i keď noviny to asi nepredáva a za zmienku to preto nestojí. Toto sú však dôvody, prečo Londýn je vždy lepším miestom na život, ako Slovensko.

Kondómy ako vstupná droga k vraždeniu neviniatok

Svrbia ma prsty, keď čítam takéto typy článkov, ale väčšinou sa udržím a nechám to plávať. Dnes nie. Dnes bol v práci pomalší deň a okrem toho článok, o ktorom sa budem o pár riadkov nižšie spravodlivo rozčuľovať, zatĺkol posledný klinec mojej trpezlivosti tam, kam nemal. 

Toto tu, vážení: 

Najnovšie sa stal návrh novely zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia novou zámienkou pre masírovanie verejnej mienky klamstvami "ženských" organizácií. Ich "riešenia" sú skôr trafené, ako trefné. Sú úplne proti ženám a pozrime sa na to, komu majú prospieť...

Priam sa ponúka možnosť klesnúť na úroveň článku a položiť otázku, kto je tu naozaj trafený, ale moje heslo je „Dignity, always dignity...“ takže doprajem trocha dôstojnosti aj autorke a skúsim všetko napísané brať na chvíľu vážne.  

Článok Jany Tutkovej prezdrádza rovnakú nemotornú rétorickú demagógiu a anti-intelektualizmus, ako ho možno pozorovať u popieračov evolúcie, alebo zástancov teórie geocentrizmu. A nemýľte sa, toto sú otázky ešte stále aktuálne pre až desivý počet ľudí. Ak ste si ešte nestihli všimnúť, žijeme vo svete, kde sa istá, nie úplne zanedbateľná časť ľudskej poulácie vedome rozhodla ignorovať všetky informácie, čo ľudstvo krvopotne nazhromaždilo a overilo a vkladá svoju dôveru radšej do náboženských zjavení, o ktorých sa dozvedá z druhej, tretej ruky. Tak sa stalo, že v roku 2010 sa napríklad konala konferencia venovaná geocentrizmu a nebojte sa, nájdu sa určite ešte stále aj takí, čo tvrdia, že Zem je plochá. Spoločným menovateľom spomínaných anti- vedeckých názorových hnutí je náboženstvo a v tomto našli konsenzus všetky tri veľké monoteizmy, v iným otázkach navzájom tak nezmierlivé.  

Ale späť k článku samotnému. Obsahovo sa prehýba pod váhou lacných trikov a využíva ich tak nehanebne okato, že bežný gramotný človek takmer ľutuje, že vie čítať. V mene férovosti (to je luxus, ktorý si autorka nedopriala) treba povedať, že Tutková zjavne záujem kohokoľvek iného, než ľudí, ktorí s ňou už vopred súhlasia ani nečaká, takže sa zbytočne budeme rozčuľovať nad nízkou kvalitou formy, či obsahu. Podstatné pre mňa je nasledovné: toto je pri všetkej serióznosti spôsob ako vykonať umelú interupciu na diskusii.

Diskutovať sa dá o tom, ako najlepšie a najúčinnejšie znížiť počet interrupcií. Diskutovať sa dá aj o tom, či je úroveň verejnej informovanosti o otázkach reprodukčného zdravia dostatočná, dobrá, alebo aká.  Alebo o tom, kto by tieto informácie mal ľuďom dávať a či je lepšia škola, alebo kostol, alebo či pred názormi rodičov na výchovu treba občas uprednostniť nároky detí na vzdelanie a informácie a zdravotnú starostlivosť. Ale ak budeme považovať Tutkovej článok za reprezentatívnu vzorku toho, čo si myslí pro-life hnutie na Slovensku, môže sa zdať, že to všetko tu nikoho nezaujíma. Že cieľom nie je diskusia, ale zákaz vykonávania umelých interupcií a pravdepodobne totálne zamedzenie prístupu k antikoncepcii. 

Čítate správne. Antikoncepcia je totiž dielo Satanovo a slúži len na to, aby sa mohli potraty ďalej vykonávať, kondóm je v podstate vstupnou drogou k vraždeniu neviniatok. Slovami Jany T.:

„Propotratárom ide o to, aby čo najviac žien používalo antikoncepciu, ktorá zlyháva a preto potom nastúpi nimi propagované a v mnohých krajinách aj poskytované riešenie – legálny potrat.“

Verím tomu, že „vrahovia“ zo Združenia pre plánované rodičovstvo sa chytajú za bruchá, ak ovšem dokážu na chvíľu potlačiť plač. O niekoľko odsekov nižšie sa však paradoxne dozvedáme o  schvaľovanej metóde antikoncepcie:

"...úplne zdarma je k dispozícií poznanie plodnosti ženy, ktorá spolu s partnerom sa môže spolu rozhodnúť o načasovaní otehotnenia úplne prirodzene."

 Billingsova metóda a prerušovaná súlož je teda v poriadku, ale bariérová a hormonálna antikoncepcia sú nespoľahlivé a vedú k nechceným tehotenstvám a potratom? Tak tú štúdiu , čo toto tvrdí, by som si s chuťou pozrela, ale žiaľ, žiadna nie je.

Okrem toho Tutková v článku tvrdí, že antikoncepcia zvyšuje pravdepodobnosť rakoviny, čo je dosť závažné, ale úplne nezmyselné  tvrdenie. Pravdou je, že rovnako ako sa podľa všetkých štúdií za posledných 50 rokov pravdepodobnosť výskytu niektorých typov rakoviny pri užívaní hormonálnej antikoncepcie jemne zvýši, na niektoré typy rakovín bol jej účinok profilaktický a ich výskyt sa znížil. Ale to jej názorovému vyhraneniu nevyhovuje, takže sa zrejme rozhodla zostať pri jednoduchom tvrdení, že „Svetová zdravotnícka organizácia (SZO) v roku 2005 presunula kombinovanú hormonálnu antikoncepciu do kategórie vysokokarcinogénnych látok pre ľudí”. Zároveň poskytla link, kde sa nič o vysokej karcinogénnosti nepíše, iba o tom, že zmiešaná hormonálna terapia v antikoncepcii a ďalších hormonálnych prípravkoch má vplyv na výskyt niektorých typov rakoviny. Výborne.

Ďalším tvrdením, kde sa vydáva do mínového poľa vedy, je údajný vplyv sexuálnych aktivít na tínejdžrov, ktorí sú kvôli tomu sexu potom depresívni. Ad hominem protiargument by v tomto prípade bol ten, ak by sme túto informáciu vylúčili, len preto, lebo zdrojom je notoricky bulvárny Daily Mail. Ale to by bolo pod úroveň tohoto blogu, takže s chuťou poukazujem na fakt, že štúdia, na ktorú sa Daily Mail odvolával poukazuje na koreláciu, nie kauzalitu, inými slovami len to, že niekto absolvuje súlož pred dovŕšením plnoletosti ho k depresii nepredurčuje. Okrem toho mi nedá nezdôrazniť to, čo je očividné a síce, že by som rada videla nejakého pubescenta, ktorý nemá symptómy depresie, alebo nemá "depky", čo je síce absolútne nesprávne zvulgarizovanie lekárskej terminológie, ale viem si predstaviť, ako vyzerá výsledná štúdia, keď namiesto slov určených na popis rôznych a bežných emocionálnych stavov (frustrácia, smútok, bezmocnosť, neistota, ... atď.) sa začne populárne zaužívať slovo "depresívny".

Zbytok článku až do posledného slova strieľa na všetky strany a ťažko povedať na koho je autorka vlastne naštvaná. Lesby, feministky, ženy, lekárov, farmaceutický priemysel, pro-choice aktivistov, sexuálnu výchovu, Veľkú Britániu, ľudí s kariérou, ...? 

"Žena je vždy k dispozícii mužovi vo falošnom dojme, že nehrozí otehotnenie. Pritom hormonálna antikoncepcia chemicky zabíja počatého človeka, čo je vedecký fakt ignorovaný týmito gangami, pre ktoré je počaté dieťa prekážkou v „sebarealizácii“ ženy. A tak za kariérou aj cez mrtvoly!"

Tu sa dostávame k tomu, čo robí celý Tutkovej článok ešte perfídnejším a demaskuje jej vlastný  a očividne nezdravý postoj k ľudskej sexualite. A nie, nemám na mysli jej tvrdenie o tom, že hormonálna antikoncepcia niekoho zabíja. V žiadnom normálnom vzťahu založenom na vzájomnej úcte a láske sa žiaden z partnerov, teda ani muž, ani žena nedáva tomu druhému "k dispozícii". A už vôbec nie vždy! (Výnimkou sú vyznávači alternatívnych životných štýlov, ktoré sú ale založené na vzájomnom súhlase. A dosť pochybujem, že myslela špeciálne BDSM komunitu, keď to písala.)

Jana T.

 Za normálnych okolností zastávam názor, že je potrebné trpezlivo vysvetľovať (priznávam vlastné početné zlyhania v plnení tohoto cieľa) a diskutovať, nie urážať ľudí, nech ich omyly sú akokoľvek alarmujúco spiatočnícke, alebo ignorantské. Lenže toto nie je prípad takej diskusie. Nech napíšem čokoľvek, o vysvetľovanie a diskusiu vôbec nie je záujem. Pretože úprimne, táto menšia vzorka vo forme článku je viac ako dostatočnou ukážkou toho, čomu sa inak v občas kalných diskusných vodách internetu hovorí trolling. Je to znáška buzz-words, hesiel vyvolávajúcich okamžitú negatívnu emóciu, demagógie a provokácie. Pri maximálnom vypätí a všetkej snahe sa toto naozaj NEDÁ brať vážne. Nemá cenu akokoľvek sa pokúšať adresne a podrobne vysvetliť každú jednu vetu za vetou. Lebo don't feed the troll. 

Preto navrhujem, aby pani Tutková, ktorá je najznámejšou tvárou slovenského hnutia pro-life, aj všetci jej prívrženci boli v akejkoľvek diskusii o otázkach reprodukčného zravia ignorovaní. Nijako to neovplyvní ich vlastné práva. My ostatní budeme konečne môcť diskutovať bez toho, aby sme museli vyvracať pokusy o defamáciu, akoby to boli relevantné argumenty a budeme sa konečne môcť zaoberať skutočnými otázkami bioetiky a zdravia. Pretože tu ide o to, ako najlepšie prispôsobiť legislatívu verejnému záujmu a dostupnému vedeckému poznaniu a diskusia je prepotrebná, navrhujem diskvalifikovať z nej tých, ktorí o ňu nemajú záujem a pokúšajú sa ju na každom kroku sabotovať.

Obzvlášť v tomto prípade. Ak prejde návrh zákona v navrhovanej podobe, preplácanie antikoncepcie zdravotnými poisťovňami bude nemožné. Pričom spoľahlivá antikoncepcia je najúčinnejším spôsobom ako zabrániť nechcenému tehotenstvu. 

Jane Tutkovej nikto neberie právo na to, aby so svojimi reprodukčnými orgánmi nakladala ako chce a ako jej to svedomie masírované „múdrosťou“ (rozumej totálnou neznalosťou sveta, biológie a anatómie - obzvlášť tej ženskej; medicíny a reprodukčných mechanizmov ľudského druhu) púštných pastierov spred niekoľkých tisícov rokov káže. Prečo má spolu so svojimi fanúšikmi potrebu nanucovať rovnakú úroveň dezinformovanosti a povier celej krajine, mi nie je jasné. Tipy vítam.

Re: Rádio Vaticana

České Rádio Vaticana na svojej stránke v sekcii správ uviedlo článok o tom, že Britskí gynekológovia majú svojim tehotným pacientkám odporúčať potrat.

Než sa rozčúlim nad tým, ako článok vlastne o ničom neinformuje, iba obviňuje Britský Royal College of Obstetricians and Gynaecologists (ďalej RCOG) z toho, že svojim lekárom odporúčajú všetky pacientky informovať, že umelé prerušenie tehotenstva je bezpečnejšie ako tehotenstvo, musím priznať, že toto vôbec neznie úplne odveci, ak by to bolo v kontexte niektorých rizikových tehotenstiev, kde býva ohrozenie života matky (aj plodu) naozaj smrteľne vážne. Ale!

Samotný článok zlyhal na plnej čiare, pretože samozrejme neudáva žiadne zdroje, necituje, nelinkuje ani len webstránku RCOG, pričom sa odvoláva na neurčitú smernicu, ktorá toto odporúčanie obsahuje, ale vzhľadom na to, že na ich webe je tých smerníc stovky, bolo by v mene diskusie naozaj relevantné napísať, ktorá konkrétna z nich je nám tŕňom v oku. 

Takže otázka za milión je nasledovná: o čom je tento článok? Odpovedzte si sami. Ak pri tom buchnete do stola, máte zvýšený tlak, alebo máte chuť na cigaretu, článok uspel. Nie v poskytovaní relevantnej informácie, ale vo vyvolaní emócií. Pamätáte si zo školy, ako sme sa na hodinách cudzieho jazyka učili čítať články a potom mali za úlohu prerozprávať ich obsah vlastnými slovami? No schválne, či sa to vôbec dá s týmto článkom... Jediné o čom vypovedá, je názorové a citové naladenie autorky.

Ja viem, zlá žurnalistika bla bla. Nič nové. Ale pokiaľ ide o informácie o vede, či zdravotnej starostlivosti je veľmi dôležité ako sa o nich informuje. Taktiež je dosť relevantné, že ide o práve tak citlivú tému, akou interupcie nepochybne sú. Lenže tým, ako je článok napísaný, vôbec nie je kritikou samotného vykonávania umelého prerušenia tehotenstva, ale nenápadne podsúva čitateľovi rozhorčenie smerované na lekárov, gynekológov a pôrodníkov a to je podľa mňa naozaj čas skočiť na ideologickú brzdu.

Dovolím si citovať z iného zdroja:

„The guidelines draw a number of conclusions about fetal awareness, conscientious objection and the long-term health risks of abortion which appear to be inaccurate and open to serious challenge on the basis of clinical evidence. The RCOG working group has completely ignored the findings of a landmark study recently published in the British Journal of Psychiatry, that women who abort are 30% more likely to develop mental health problems than those who don’t, and instead has relied on a highly criticised review by the American Psychological Association. They also make no mention of the fact that the Royal College of Psychiatry is currently carrying out a major review of the subject, the results of which are still awaited.

Približný preklad:

Smernice vychádzajú z viacerých predpokladov o informovanosti ohľ. plodu, výhrady svedomia a dlhodobých rizík, spojených s interupciami, ktoré sa zdajú byť nepresné a klinické dôkazy ich spochybňujú. Pracovná skupina RCOG kompletne ignorovala zistenia nedávno publikovanej štúdie v British Journal of Psychiatry, podľa ktorej ženy, ktoré podstúpia interupciu majú o 30% vyššiu pravdepodobnosť, že sa u nich prejavia problémy v oblasti duševného zdravia, než u žien, ktoré ju nepodstúpia, a namiesto toho sa spoľahla na silne kritizovanú štúdiu Americkej Asociácie Psychológov (American Psychological Association). Taktiež sa vôbec nezmieňujú o tom, že na Royal College of Psychiatry momentálne prebieha veľká revízia tejto problematiky, ktorej výsledky ešte neboli zverejnené.

Toto je kritika, ktorú RCOG adresoval článok z Christianlegalcentre.com. No nebolo by svetové, keby to bol presne tento konkrétny článok, ktorý (tajne) prevzali v Rádiu Vatikán?

Len samotný úryvok je tak dlhý ako polovica článku z RV, ale ani raz sa nezmieňuje o tom, že lekári nastávajúcim mamičkám majú vysvetľovať čokoľvek o tom, že je tehotenstvo pre ne väčším rizikom, než jeho umelé prerušenie. Vyčítajú RCOG to, že pracovná skupina, ktorá vypracovala smernice je predpojatá, keďže väčšina jej členov sú pro-choice a to, že na ich pripomienkovanie nenechali dosť času. Jadrom tejto kritiky je však to, že fyzické a psychologické riziká spojené s interupciami sú v smerniciach podhodnotené.

Citovaný text je relevantný aj preto, lebo ho spolunapísala osoba, ktorá je zodpovedná za to, že sa o tomto celom probléme vôbec diskutuje, poslankyňa Nadine Dorries. A ak to niekomu ušlo, toto je – ak to mám povedať zjednodušene - článok tiež zo strany pro-life.

Samozrejme, ak chce ktokoľvek vedieť viac o spomínanej smernici, nie sme k nej ani o krok bližšie a čo je horšie, posielajú nás na ďalšie výlety do krajiny investigatívnej žurnalistiky a na rýchlokurz medicíny, pretože sa odvolávajú na vonkajšie zdroje informácií, ako sú spomínané štúdie, ktoré ale nedávajú k dispozícii (prípadne ani nemôžu, lebo ešte neboli zverejnené), ani ich nelinkujú. Takže čitateľ zasa len nevie, či je chyba v štúdii (alebo ktorej z nich), či je ne/dostatočne priekazná, alebo v spôsobe ako sa o nej píše.

Netuším, čo znamená podľa Nadine Dorries o 30% väčšia šanca duševnej choroby pre ženy podstupujúce interupciu, ale u mňa to znamená len toľko, že vlastne nič nevieme ani o tom, prečo sa u nich prejavuje duševná choroba, ani o tom, či sa prejavila už pred podstúpením zákroku, alebo, či je oboje výsledkom vonkajších faktorov -od celkového zdravia, cez sociálne faktory, napr. závislosti, atď. (Vybavujem si nedávno medializované zistenia štúdie o tom, že prsné implantáty zvyšujú pravdepodobnosť spáchania samovraždy, podobná situácia.) Je ľahké pomýliť si kauzalitu a koreláciu a špeciálne v súvislosti s faktormi týkajúcimi sa životného štýlu, si interpretácia výskumu vyžaduje citlivý a opatrný prístup.

Každopádne však u mňa majú plus za snahu a spôsob ako vedú diskusiu. Slovenskí bojovníci pro-life, robte si poznámky.

Na záver je nutné povedať, že interupcia naozaj je emocionálne zničujúcim a  invazívnym zásahom a nesie riziká v oblasti (reprodukčného, duševného, atď) zdravia. Presne preto je ideálna situácia taká, kde ženy sú vzdelané a čo najlepšie informované o svojom reprodukčnom zdraví a majú slobodný a čo najmenej komplikovaný prístup k informáciám a prostriedkom, ako vôbec predísť situácii, v ktorej sa musia rozhodnúť pre, alebo proti. A to by malo byť cieľom. Diskurz rámcovaný pólmi pro choice, verzus pro life však toto takmer vôbec neumožňuje. Ak si jedna strana, v tomto prípade pro life Rádio Vatikán, úplne začne vymýšľať, aby vyvolala čo najbúrlivejšiu reakciu voči akémukoľvek názoru, ktorý nie je totožný s tým ich, prestávajú platiť všetky pravidlá zdravého rozumu, či logiky. Práve sme sa stali svedkami kultúrne navodeného ignorantstva, pričom z pohľadu na iné zdroje a ich spôsob ako veci tematizujú, je zjavné, že diskusia sa dá viesť aj inak.

Rodovo stereotypné Lego a výchova detí v strednom rode

Ak na nejakom domácom spravodajskom serveri nájdete článok, v ktorom jedno z prvých 50 slov je „feminizmus“, je to pasca. Ak je spojené s prídavným menom „militantný“, viete, že je to volovina.

„Zdá sa, že militantný feminizmu sa nezastaví ani pred hračkami. Kým z germánskych krajín aj k nám prenikajú úvahy o povinných kvótach pre ženy v riadiacich funkciách, teraz začína „ženám z povolania“ vadiť aj Lego. Vraj totiž v deťoch podporuje rodové stereotypy.”

Ja viem, že toto je debata, ktorá na prvý pohľad je o niečom úplne inom, ale nedá mi najprv neupozorniť na podobnosť, akú majú podľa mňa hystéria okolo video hier a rozhorčenie nad rodovo stereotypnými hračkami. Súvislosť a podobnosť vidím v tom, že obom sa pripisuje takmer magická moc a schopnosť urobiť z dobrého slušného chlapca psychopatického masového vraha, ktorý postrieľa polku školy a z potenciálnej vynálezkyne lieku proti rakovine striptérku. Kiežby boli veci tak jednoduché.

Lukáš Krivošík sa v článku na webe Aktuality.sk pekne porozčuľuje a aj si zanadáva na „ženy z povolania“, ktoré v tej Škandinávii už fakt nevedia, čo so sebou. A pritom celé to začalo takmer nevinne, keď sa žensko-právna aktivistka Melitta Walter vyjadrila pre nemeckú Spiegel TV k tomu, že takmer všetky figúrky v Legolande, ktoré vykonávajú nejaké kvalifikované povolanie sú mužského rodu. Podľa jej vlastných slov by si priala, aby mini svet Legolandu realistickejšie reflektoval skutočnosť a aby v ňom pracovalo viac figúriek ženského rodu. Toto je sotva niečo, nad čím sa môže normálny človek rozčúliť.

Lego si užíva povesť kreatívnej a inteligentnej hračky. Deti sa vždy budú radšej hrať s hračkami, ktoré sú zaujímavé, to je jasné. Dievčatá sa s Legom hrajú menej, možno preto, že výrobcovia sa zrovna nesnažia urobiť ho pre ne zaujímavým. Je to až tak ťažko pochopiteľný koncept? Bez pochýb, nie je. Možno keď Lukáš Krivošík bude vychovávať dcéru, tiež si premyslí, či jej dá do rúk plastové mimino, alebo ju radšej bude vychovávať s troška širším obzorom...

 (zdroj: Saturday Morning Breakfast Cereal)

Ale! Nech sa deti hrajú s akokoľvek inteligentnou hračkou, alebo nech aj s palicou a šutrami, v porovnaní s tým, aký vplyv na ne má okolitý svet, je to podľa mňa takmer zanedbateľný faktor. Žiadna hračka nenahradí reálne ľudské vzory a modely správania (aj) z priameho okolia detí.

Reportáž v širšom kontexte súvisí s momentálne v Nemecku diskutovaným zavedením kvót pre rovnocenné zastúpenie pohlaví vo vedení podnikov. Netreba Krivošíka čítať pravidelne, aby človek rýchlo odhalil pozíciu z ktorej píše a zdroj jeho odporu. To, čo mu leží v žalúdku nie je feminizmus, o ktorom- a to sa pokojne môžeme staviť- takmer nič nevie, inak by nepoužíval takzvaný „strawman argument“ (Vidno to na použití výrazov ako „militantný feminizmus“ alebo ešte okatejšie na komentári o výchove detí v „strednom rode“. Takto deformovane môže požiadavku rodovej rovnosti popísať iba niekto, kto o význame pojmu nie, že nič nevie, ale chce jeho použitím vyvolať istú reakciu a spolieha sa na to, že jeho čitatelia jeho negatívny predsudok zdieľajú.), ale politická ľavica a všetko, čo sa s ňou akokoľvek spája. Preto označil požiadavku kvót a rovnakého zastúpenia oboch pohlaví vo vedúcich pozíciách podnikov, či politike za „sociálne inžinierstvo“. Ide o zásahy štátu do súkromného podnikania a to je to, čo mu naozaj vadí. 
Jeho problémom je, že čitateľom jeho neustávajúca paľba do ľavice už ide pomaly na nervy, pretože eufória z toho, ako dopadli posledné voľby už vyprchala a je na čase pozrieť sa kriticky na to, čo sa deje. Takže namiesto toho, aby to napísal na rovinu, napíše, že to je výmysel feminizmu, snaha o prehnanú politickú korektnosť atď., pretože vie, že toto mu vygeneruje nielen čítanosť, ale aj súhlas. Aspoň v to zrejme dúfal.

Paradox je tu aj ten, že je na Slovensku strašne populárne nadávať na extrémnu politickú korektnosť, pričom stačí rýchly prehľad správ a vyjadrení verejných predstaviteľov, aby bolo nad slnko jasnejšie, že v tejto krajine sa neusídlila ani nejaká elementárna politická kultúra, slušnosť a tobôž nie korektnosť, tak ako ju jej tunajší kritici chápu. Rovnako ako sa populárne pindá na adresu militantného feminizmu, pričom sme ako spoločnosť nedorástli ešte ani na to, aby sme zatočili so sexizmom.  

PS: Pokiaľ ide o môj súkromný názor (a zároveň modus operandi), myslím, že ak chcú ľudia/ feministky dosiahnuť rodovú rovnosť a lepšie, medzi pohlaviami rovnocenné postavenie pre nasledujúce generácie, musia vytvoriť spojenectvo s otcami. Nepoznám lepší liek na rodové stereotypy, ako otcov, ktorí sa aktívne podieľajú na výchove svojich dcér. 

UPDATE: Fast food znižuje IQ!

Tak povedali na BBC a je len otázkou času, kedy o tom budeme počuť v slovenských médiách. Prosím: tu o tom píšu. Presný a doslovne preložený titulok síce znie: Zdravá strava zvyšuje IQ detí. Ale všetci vieme, čo je skutočným odkazom. Čo nám teraz potvrdili, je to, že tuční ľudia sú hlúpi, lebo z tých všetkých hamburgerov a sladkostí človek osprostie, takže si dajte na obed šalát. Ale teraz vážne. Pokúsim sa celú túto story rozobrať na drobné, pretože je to naozaj zaujímavé.

Po krátkom prehliadnutí je jasné, že článok samotný neuvádza svoj zdroj, iba veľmi vágne odkazuje na štúdiu Bristolskej univerzity. Je to dôležitá klauzulka, pretože v očiach širokej verejnosti v kódovanom jazyku hovorí toto: Vedci zistili, že... Je fuk, že tí vedci majú mená a že minimálne abstrakt onej štúdie je dostupný na internete. Verejnosť si vystačí s konštatovaním, že niekto chytrý dačo zistil. Až túto správu preberú médiá u nás, budú to hneď a razom britskí vedci z renomovanej univerzity a to im dodá ešte väčší punc dôležitosti. (Ak by to zistili slovenskí vedci, pogratulovali by sme si, že to boli naši a málokto by si všimol, čo vlastne zistili. Fokus príbehu sa mení aj v závislosti od detailov ako je tento.)

Článok samotný otvára veta, ktorá si zasluhuje pozornosť preto, lebo málokto na slovensku vie, že "chips" v angličtine nie sú zemiakové lupienky, ale hranolky. (Čipsy sa povedia "crisps". To len tak na okraj, aby som vyzerala, že sa tu na mňa niečo nalepilo. A ak to náhodou niekto v slovenskej tlači preberie, budete hneď vedieť na akej úrovni je jeho jayzková znalosť, ak to bude o čipsoch a nie hranolkách.) Žarty bokom. 

"Hranolky, čokoláda a sladkosti môžu mať negatívny vplyv na inteligenciu detí."

Chápete? Titulok hovorí, že zdravá strava IQ zvyšuje. Opak zdravej stravy je to, čo sme vymenovali a ak sa vaše deti nedostanú na výšku, viete, kde sa stala chyba. Netreba ďalej čítať nič viac, pretože toto je hlavným odkazom celej správy. Ale pre doplnenie sa v štúdii sledovali stravovacie návyky detí od veku 3 rokov a vo veku 8 a pol sa im urobil štandardizovaný IQ test. Podľa článku sa strava bohatá na polotovary a hotové jedlá ("fast food") vo veku 3 rokov odzrkadlila vo veku 8 rokov na mierne zníženom IQ.

Ako mierne? Článok je rozdelený na polovice výraznou hlavičkou "Brain development". Totiž ľudské mozgy sa vyvíjajú najviac v období detstva a tento vývoj je dôležitejší ako všetko ostatné. Autori článku mali potrebu vás o tomto informovať a troška odpútať pozornosť, aby ste pri prečítaní nasledovného tak škaredo negánili: Strava, bohatá na polotovary sa spája s IQ nižším len o pár bodov, ako je IQ detí, ktoré sa od veku 3 rokov stravovali výlučne zdravo (zelenina, ryby, šalát, ryža atď.). "Mladým rodičom treba poradiť v otázke stravovania, všetci vieme aký má takáto strava krátkodobý dopad, ukázalo sa, že aj dlhodobý, štúdia potvrdila to, čo sme už tušili,..." Bla, bla bláá.... Tretinu článku vlastne tvoria vyjadrenia dietológov, poradcov a rôznych ľudí, čo sa zaoberajú stravou, ale so samotnou štúdiou nič nemajú.

Realita je nasledovná. Tu je abstrakt, ku ktorému sa dá dostať veľmi rýchlo ak človek vie, kde hľadať a sleduje na Twitteri správnych ľudí. Tu je tlačová správa (PDF). A teraz nasleduje zábava: nájdite 10 rozdielov medzi tým, čo tvrdí  (je takmer jedno, či explicitne, alebo to len naznačuje) článok a tým, čo zistila štúdia. Našli ste viac? Je to fuk. 

Nič z tej štúdie nie je relevantné. Vplyv na IQ detí má všeličo možné, nie len strava a stravovacie návyky. Štúdia mnoho z týchto faktorov zohľadňuje. Medzi inými je to však to, či sa, alebo ako veľmi svojim deťom venujú rodičia. Toto je jeden z tých faktorov, na ktoré britskí vedci zabudli. Hneď z luftu viem povedať, že rodičia, čo svoje deti kŕmia polotovarmi, to robia väčšinou pre nedostatok času (a preto, lebo 10 z 10 detí preferuje pred špenátom hranolky), čiže rodičia, čo majú dosť času na to, aby do detailov kontrolovali stravu svojich detí sa im zrejme venujú viac.

Je jasné, že autori článku sa štúdiou nechali len inšpirovať. Koho zaujíma zistenie, že deti, ktoré vo veku 3 rokov prijímali stravu viac zloženú z polotovarov mali v priemere o 1,67 boda nižšie IQ vo veku 8 rokov, ako ich rovesníci? Nikoho. 1,67 bodov je sotva markantný rozdiel ak sa bavíme o výsledkoch štandardizovaných IQ testov. Preto to v BBC veľmi nerozmazávajú a namiesto toho hovoria o rozdiele "až" niekoľko bodov, ktorý si vymysleli. (Nehovoriac o tom, čo vlastne o ľuďoch hovorí výška IQ...) Štúdia samotná možno zlyhala v zohľadnení všetkých faktorov, ktoré výšku IQ ovplyvňujú. Správy v BBC ich však odignorovali takmer úplne.  

Okrem toho najväčší vplyv na IQ má genetika. (Rodičom týchto detí IQ nikto nezmeral.) Môžete vaše ratolesti napchávať antioxidantami od rána do večera a obcházdať McDonalds oblúkmi, s päť kilometrovým polomerom, môžete im púšťať Mozarta od momentu, keď pozitívny tehotenský test ukáže farebnú čiarku. Alebo ich môžete odchovať na hranolkách s kečupom a dávať im hamburgre a čokoládu od momentu keď budú schopné konzumovať pevnú stravu. Tento článok je napísaný pre rodičov, ktorí si myslia, že toto je to, na čom naozaj záleží. Pre tých, čo sa cítia nadradene, pretože ich dieťa má zakázané jesť sladkosti a raz pôjde na vysokú.

Až táto správa príde k nám, bude prevzatá z BBC. Viem to, lebo to tak je vždy. Pátrať po zdroji sa chce málokomu a ešte menej sa chce novinárom lúštiť abstrakty vedeckých štúdií. A až si to čitatelia prečítajú, prvé, čo si vybavia budú morbídne obézni ľudia, napchávajúci sa niečím smaženým. A potom sa budú cítiť dobre a tak nejako ľahšie. A ak ich dieťa zjedlo na desiatu banán, ich rodičovská povinnosť je splnená.


9.február 2011, JE TO TU: "Hranolčeky znižujú IQ a platí to predovšetkým pri tých najmenších. Našich detí. Nezdravé jedlo sa kruto podpisuje pod ich inteligenciu." Toľko Čas.sk., ktorý článok prevzal zo Sunu. Namiesto neznámych expertov sa u nich vyjadril hneď Jamie Oliver- veď kto iný ako celebrita z TV obrazovky by sa mal vyjadrovať v otázkach štúdií detského stravovania a jeho vplyvu na inteligenciu. Sun má samozrejme troška inú agendu ako BBC, takže su na záver nemohli odpustiť toto: "Veď variť chutne bez chémie a ďalších nezdravých prísad nie je žiadna veda." Ako sa tu vravieva: Don't even get me started!

A testament to our insignificance

While googling the webpage of the Slovak Radio Broadcast, I noticed an article added by someone, who accidentally happens to have the same name as a guy I knew in high school. So I click the link and - lo and behold - it is about Juraj Jánošík. And it got me thinking. 

A few hours before this, I read an article in Sme, about a rather shady figure of Slovak history to be honoured by placing his bust on a nice town square in Rajec (read it here). Add to this the fact that Jozef Tiso, the man in charge of Slovakia during World War II, and notoriously known for his involvement in the mass deportations and deaths of his own countrymen of (not only) Jewish ancestry, has a plaque honouring him elsewhere in the same town, but in several other places in the country as well. 

To add yet another anecdote about a sculpture, take the recently installed equestrian statue of Svätopluk in Bratislava, right next to the castle, towering over the city. The sculpture came with just another puzzling plaque, declaring it to be “Svätopluk, the King of Old Slovaks.” Note, that there was no such historical figure as any "King of old Slovaks" and there most definitely was no group of people known as "old Slovaks". We have just falsified our own history. And got caught in the act. 

This all leads me to ask what it is with this country and its sculptures. Or even worse: What is it with our heroes?

Take Juraj Jánošík - to me, it will always remain an utter mystery that we revere a man we know nothing about, except that he was executed as a criminal and that, well, we know nothing about him. 

A symptomatic reading of the various versions of his legend and personal myth, often reinforced and repeated for the next generation, could show and tell us more about ourselves than about Jánošík. But this is hardly ever the actual objective of such programmes, articles, books, movies and documentaries. Take the above mentioned example. Aside from a few factoids about the historical figure it features only snippets of interviews with artists. People who create, reinterpret and re- imagine an old folk legend to suit their own –whatever- agendas, sentiment, issues, etc.

Jánošík is characterised right at the beginning by what he looked like: “Long brown hair and braids, rather slender figure, bracelets and a belt.” The image further includes an axe- wielding strong and manly type, a thief, hiding out in a forest; with a posse of similar looking rebels. This  is the same mould for every image of him, written or painted, that I have ever come upon.

And if it sounds a bit like a Robin Hood movie to you, you are dead on. Indeed, Robin Hood always gets referenced when Juraj Jánošík is the topic! Want to know why? Because it is a shortcut. We all know Robin Hood was good, he helped the poor and he was Kevin Costner or Russel Crow, whichever. Point in case, we all know Robin Hood and we know more about him than about Juraj Jánošík. Not the boring historical facts, but we have definitely seen a few movies about him. By linking the two legends we create our own frame of reference for one, by using fabricated images of the other. Sounds fishy? That’s because it is. But this is how myths and legends and sometimes history gets created in the age of pop culture. 

Did I mention the radio show about Jánošík was done in English? It is not meant for the natives. We know. This whole mythology was shoved down our throats since kindergarten. It is you, dear English speaking listener, who needs to be educated about our glorious past of heroic young men, fighting injustice. (Still no sarcasm font, alas!) Not that it is interesting to you, or that you would care. But we do. 

When making movies about our own past, we always highlight what seems important to us living NOW. Thus Juraj Jánošík of legends once became the personalised social state, redistributing the wealth created by the working lower classes, confiscated by the land owners and stolen back for the benefit of the “poor”. On other occasions he was portrayed as a fighter against the Habsburgh Monarchy, or Hungarian Kingdom at the time denying the rights and identity of the Slovak nation. Sometimes there are even clearly perceivable notions of his love for nature and allusions to environmentalism. None of this is relevant to history, unless it is a history of his personal myth. But it is relevant to us. 

A nation as young and as lacking in history and culture as ours (There, I said it!) will naturally latch onto every minute detail of its past that could provide a testament to its - if not greatness, then at least - the potential for it. But it is rather unsettling that we would resort to using half- or entirely imagined and fabricated figures to provide that. It is especially dumb, if we are the only ones who actually end up believing it. 

Jozef Tiso matters. Just in the same way that Vladimír Mečiar does. They are important figures in the personal history of this country. And that is a fact. But who are we kidding when we try to portray them as such without admitting to ourselves that they were also at the same time huge failures? 

Only ourselves. As a nation, we falsify our own history for others- for the sake of an image we wish to present to others. As if to say: "See, we matter, we have a past, tons of sculptures of important figures, the streets are full of memorial plaques and bronze busts! It is you who is ignorant for not knowing that we even exist." 

In other words, we are faking it. We are creating an image of ourselves. We hint at a history that never even happened, we use sculptures of our "heroes" as a proxy. And off course, we do nothing. Nothing that really matters, nothing relevant, nothing that people would recognise us for. We wish to be judged based upon that image, not our actions. Just like we judge our heroes. But who else, other than us actually failed to notice, that the emperor is naked?

I am sure that as a people, we get the heroes we deserve. I can only hope, one day we will deserve better.