Keď stádo slonov uteká na pomoc porcelánu

Cesta do pekiel je vraj dláždená dobrými úmyslami, ale po včerajšku je nimi dláždený už aj celý internet. Všetci sme sa šli potrhať, aby sme vyjadrili zhnusenie nad stavom istého slovenského bulvárneho webu a obzvlášť nad tým, ako dehumanizuje rómov. 

Chcela by som teraz takto virtuálne za rukáv potiahnúť na bok všetkých tých blogerov, redaktorov, novinárov a celkovo pospolitý ľud, ktorí obzvlášť rýchlo reagoval a - o tomto nemám najmenších pochybností - správne odsúdili hnus, ktorým predmetný článok, ktorý už naozaj netreba nijako podrobne pripomínať, podliezol všetky latky a snáď sa úspešne kvalifikoval aj ako prestupok, stíhateľný podľa našich zákonov.

Po krátkom vyjadrení vďaky by som im však predovšetkým chcela nežne prečistiť žalúdky a upozorniť ich na veľké slepé miesta v našom vlastnom vnímaní. "Našom", pretože sa k nim radím tiež a zahanbene priznávam vlastnú pomalosť v chápaní chýb, ktorých sa dopúšťam.

Naša schopnosť vcítiť sa a vžiť sa do úlohy obetí je limitovaná, ale to neznamená, že by sme ju nemali využívať a skúsiť sa na svet pozerať optikou utrpenia, ktoré možno, či určite nikdy nezažijeme. Cieľom tohoto morálneho cvičenia nie je masochizmus ani morálny kredit získaný vyjadrením súcitu, ale uvedomenie si, že vieme vlastne holé nič. Že si vieme predstaviť a "empatizovať", ale nikdy nemôžeme úplne hovoriť v mene skutočných obetí. Cieľom je teda pokora. 

Nie je nijako ťažké odsúdiť prekročenie hraníc piety voči obetiam nešťastí. Mikrofóny a kamery, napchaté do tvárí strhaných bolesťou, zničených prežitou stratou a tragédiou sú takmer univerzálne a okamžite chápané ako nemiestne, kruté a prezrádzajú hyenizmus tých, čo sa ospravedlňujú údajnou službou našej vlastnej nenažranej zvedavosti. Práve o túto našu nechutnú ľudskú stránku mi ide. Ako sme sa s vysúkanými rukávmi pustili do pranierovania cudzej úbohosti a častovali ju plnými vedrami vitriolu, akosi nám uniklo, že sme jej zároveň poslúžili. 

Vždy, keď zdieľame články nehoráznych hlupákov, nenávistných špinavcov a hajzlov- i keď to robíme zo spravodlivého rozhorčenia, čisto technicky im aspoň trocha pomáhame rozšíriť svoj jed. Veľmi často sa však do toho rozhorčenia pre správnu vec obalia aj ďalšie menej gustiózne aspekty našej vlastnej povahy. 

Inak si totiž neviem vysvetliť to, že sme si neuvedomili chybu vo vlastnom konaní, keď sme zdieľali fotografie a video, ktoré zjavne zobrazuje prebiehajúci zločin. Áno, chceli sme poukázať na rasizmus, nenávisť, šovinizmus a do neba volajúcu krivdu toho, ako o tom bol niekto schopný napísať. 

Ale ako by som sa pozrela do očí žene, ktorá volala o pomoc a ja sama som sa príliš ponáhľala ukazovať prstom na reakcie iných, než aby som pomohla jej, alebo aspoň nenásobila jej utrpenie a poníženie? Úprimne, nepotrebujeme byť majstrami útlocitu a empatie, aby sme vedeli, že obrázky vlastného utrpenia, ktoré sa šíria verejným priestorom budú každému (minimálne!) veľmi nepríjemné. Predpokladali sme snáď, že ona nemá a nikdy nebude mať prístup k nternetu? Čo jej deti, ktoré boli svedkami? Prečo sme teda na to nemysleli? Alebo sme na ňu zabudli tiež? Žena z článku nie je pre nás možno o nič reálnejšia a skutočnejšia, ako pre tých, čo ju chceli použiť ako ilustráciu vlastných zvrátených predsudkov a urobili z nej aj z jej detí terče, napriek tomu, že najprv emotívne opísali špinavosť, ktorá na nich bola práve spáchaná. 

Teda smutnou pravdou je, že sme sa možno previnili a dopustili sa rovnakej "dehumanizácie" ako tí, ktorým by sme chceli napľuť do tváre. I keď právom kritizujeme šírenie dehonestujúcich článkov, nasiaknutých rasizmom, istú ohľaduplnosť voči obetiam zachovať musíme, inak sa správame ako také hlúpe slony v porceláne a ešte po nich nechtiac dupeme. Mňa osobne to mrzí a hanbím sa ako dlho mi trvalo ubrzdiť rozhorčenie a začať citlivejšie uvažovať. Celá tá horúčkovitá aktivita sa možno dá vysvetliť pocitom bezmocnosti, ale ospravedlňovať to nechcem. Najmä preto, lebo som chcela veriť, že môj vlastný morálny kompas je lepší. 

PS: Chcela by som ešte poukázať na jednu vec a tou je správanie veľkých a samozvane mienkotvorných médií. Ich odsúdenie v tejto kauze by sme nemali pohotovo odmeniť potleskom, ale podrobiť prísnej kritike a spochybneniu. Vyznieva obzvľášť podozrivo a samoľúbo, ak si tieto médiá dovoľujú rovnako hulvátsky necitlivý prístup, rovnako si požičiavajú výrazy páchateľov a rovnako šíria a upevňujú rôzne/ iné formy predsudkov v spoločnosti - dokonca pravidelne, skrz tendenčné informovanie a šírenie poloprávd v ďalších otázkach.

Ako sa žije v Anglicku dnes

Pred niekoľkými dňami ma oslovili jedny slovenské noviny, či by som nenapísala niečo o živote vo Veľkej Británii. Ale keďže sa medzitých odohrali tragické udalosti v Osle, pri ktorých takmer sto ľudí bolo zavraždených, šéfredaktor sa rozhodol zmeniť uhol pohľadu a článok o živote v Anglicku sa zrazu mal zaoberať témou multikulturalizmu, špeciálne toho, ktorý tak povestne zlyháva. Prečo? Pretože sa naň odvolával aj vraždiaci nór.

Pár dní neskôr a v Londýne sa strhli nepokoje, postupne sa rozširujúce do ďalších britských miest. Môžete sa staviť, že slovenské médiá budú hlavne rozmazávať rasu a etnicitu rabujúcej mládeže. Ak aj nie priamo, tak nepriamo, pomocou správ o EDL (English Defense Legue), ultra pravicových radikáloch, ktorí sa prihlásili k dobrovoľnému stráženiu ulíc v meste Luton, o čom všetci okamžite informovali. Bol to taký jemný náznak, poukázanie, farebný identifikátor páchateľov. (Nezabudli pripomenúť ani nórskeho vraha, ktorý si ich pochvaľuje.) Čo slovenské médiá už nenapísali, je to, že v Lutone takmer žiadne nepokoje do teraz neboli. Ale žije tam veľká komunita prisťahovalcov a moslimov, inými slovami toto je asi ako keby sa Slovenská pospolitosť rozhodla presťahovať na Luník IX a počas štrajkov v Bratislave, Trnave a neviem-kde, by vydali vyhlásenie, že budú v rómskych osadách, kde bol do vtedy pokoj, strážiť poriadok. Zamyslenia schopný človek hneď vidí, že to je pomerne sprostá a zle schovaná provokácia a potenciálny recept na ďalšie nepokoje.

Pre slovákov strašne dôležitý údaj bola rasa výtržníkov. Podľa Nadi, ktorá informovala v Sme o rabovaní v Londýne "sú to prevažne nezamestnaní Londýnčania z nižších vrstiev, asi tri štvrtiny černochov". (Rada by som vedela koľko je tých "nižších vrstiev" a ako k nim prišla, plus ktoré samozrejme sú tie, z ktorých pochádzajú páchatelia.) Prvý odsúdený účastník (zatknutý cez víkend!) bol však zamestnaný ako asistent učiteľa, mnohí ďalší sú študenti, čo trocha narúša stereotypnú predstavu nespokojnej a chudobnej mládeže. I keď samozrejme boli aj takí, čo boli trestaní už v minulosti, za rôzne priestupky.

Známy z Twitteru napísal svoju úvahu na Google+ a hneď vizuálne pospájal slovenských rómov s britskou mládežou a nepokojmi na parížskych predmestiach, lebo všetci boli "tmavšej pleti". Keď som si dovolila podotknúť, že to je odveci, bolo mi povedané, že "farba pleti je relevantná, pretože treba identifikovať zdroj problému". A Británia je natoľko politicky korektná, že nechce vidieť, že za všetko môžu tmavší občania, alebo tak nejako, a tí sú v podstate rovnakí všade, cigán, ako černoch, ako pakistánec... Alebo čo.

Na Slovensku je bežné, že ak je nejaká skupina ľudí zastúpená väčšinou, alebo je ľahšie identifikovateľná, ostatné skupiny a indivíduá sa ignorujú. Preto na Slovensku kradnú iba cigáni a v anglických mestách rabujú černosi (i keď to samozrejme vôbec nie je pravda). Podľa mnohých slovákov je toto v poriadku a napríklad snahu britských médií neočierňovať celé skupiny svojich občanov nechápu, zosmiešňujú ako prehnanú politickú korektnosť, alebo ju považujú za neschopnosť vidieť problematiku jasnými očami. Napríklad také BBC, ktoré vačšinou hovorilo o páchateľoch nepokojov a rabovania, ako o mládeži, často zároveň upozorňovalo na to, že i keď vek niektorých účastníkov výtržností je šokujúco nízky, rovnako sa vyskytli aj starší páchatelia a nielen muži, ale aj ženy a dievčatá a údajne rabovala aj príležitostná kočíkujúca mamička. Nikto nestrácal čas farebnými komentármi, pretože na pôvode, etnicite a rase absolútne nezáleží, rovnako ako na pohlaví a náboženstve.

Pre domácich nie je podstatná farba páchateľov, ani ich etnický pôvod, nezáleží na tom, kde bývali a či je to chudobná štvrť, keďže oveľa dôležitejšie faktory sú môžno ich chudoba a nevzdelanosť, či neexistujúce rodinné zázemie. Alebo možno ani to nie a záleží jednoducho len na čistom oportunizme. Ľudia nerabujú, lebo hladujú, ani preto, lebo protestujú, alebo majú tmavšiu pleť. Rabujú, lebo môžu a nikto im v tom priamo na mieste nezabránil. A to je pravdepodobne oveľa desivejšie, než akákoľvek iná možnosť.

Na Slovensku sa takmer nikto nezmienil o tom, že sa veľké skupinky tých toľko obávaných prisťahovalcov spojili a lúpežným hordám zablokovali vstup do svojich štvrtí (Kurdovia, Turci a Sikhovia). Objavili sa správy o tom, ako moslimovia spolu so židovskou komunitou zabránili vyrabovaniu synagógy, o tom, ako futbaloví fanúšikovia strážili časť svojej štvrte atď. atp. Rasový profil tých, čo prišli dobrovoľne zametať v utorok ráno ulice po nepokojoch je takmer rovnaký, ako tých, čo ich noc predtým demolovali. Ja viem, takéto reklamy na multikulturalizmus sa na Slovensku nenosia. Ale realita anglických miest už multikultúrna je. To, čo zlyháva nie je multikulturalizmus, ale integrácia. Tam, kde je segregácia, kde sa deti na uliciach spolu nehrajú, nechodia spolu do škôl, tam môže dochádzať jedine ku konfliktom. Presne tým, ktorých sa tak bojí silne segregovaná slovenská spoločnosť, so svojou záľubou vo farebných komentároch. Anglické médiá trpia svojimi špecifickými šedými zákalmi a píšu občas bludy, ale tá údajná prehnaná politická korektnosť, na ktorú slováci tak radi nadávajú, k nim rozhodne nepatrí. A hlavne, ako sa dá brať vážne výčitka politickej korektnosti od niekoho, kto si o nej nanajvýš tak prečítal niečo v novinách?

Napriek všetkému, čo sa tu za posledné dni udialo, viete si predstaviť, ak by sa čosi podobné odohralo na Slovensku, že sa do Bratislavy svojvoľne nahrnú dobrovoľníci s metlami, ktorí chcú upratať po nejakých nepokojoch? V živote nikdy. Viete si predstaviť dobrovoľníkov, ktorí by slovenským policajtom, strážiacim v uliciach varili čaj? Sotva. Ale aj to sa tu deje, i keď noviny to asi nepredáva a za zmienku to preto nestojí. Toto sú však dôvody, prečo Londýn je vždy lepším miestom na život, ako Slovensko.