Keď stádo slonov uteká na pomoc porcelánu

Cesta do pekiel je vraj dláždená dobrými úmyslami, ale po včerajšku je nimi dláždený už aj celý internet. Všetci sme sa šli potrhať, aby sme vyjadrili zhnusenie nad stavom istého slovenského bulvárneho webu a obzvlášť nad tým, ako dehumanizuje rómov. 

Chcela by som teraz takto virtuálne za rukáv potiahnúť na bok všetkých tých blogerov, redaktorov, novinárov a celkovo pospolitý ľud, ktorí obzvlášť rýchlo reagoval a - o tomto nemám najmenších pochybností - správne odsúdili hnus, ktorým predmetný článok, ktorý už naozaj netreba nijako podrobne pripomínať, podliezol všetky latky a snáď sa úspešne kvalifikoval aj ako prestupok, stíhateľný podľa našich zákonov.

Po krátkom vyjadrení vďaky by som im však predovšetkým chcela nežne prečistiť žalúdky a upozorniť ich na veľké slepé miesta v našom vlastnom vnímaní. "Našom", pretože sa k nim radím tiež a zahanbene priznávam vlastnú pomalosť v chápaní chýb, ktorých sa dopúšťam.

Naša schopnosť vcítiť sa a vžiť sa do úlohy obetí je limitovaná, ale to neznamená, že by sme ju nemali využívať a skúsiť sa na svet pozerať optikou utrpenia, ktoré možno, či určite nikdy nezažijeme. Cieľom tohoto morálneho cvičenia nie je masochizmus ani morálny kredit získaný vyjadrením súcitu, ale uvedomenie si, že vieme vlastne holé nič. Že si vieme predstaviť a "empatizovať", ale nikdy nemôžeme úplne hovoriť v mene skutočných obetí. Cieľom je teda pokora. 

Nie je nijako ťažké odsúdiť prekročenie hraníc piety voči obetiam nešťastí. Mikrofóny a kamery, napchaté do tvárí strhaných bolesťou, zničených prežitou stratou a tragédiou sú takmer univerzálne a okamžite chápané ako nemiestne, kruté a prezrádzajú hyenizmus tých, čo sa ospravedlňujú údajnou službou našej vlastnej nenažranej zvedavosti. Práve o túto našu nechutnú ľudskú stránku mi ide. Ako sme sa s vysúkanými rukávmi pustili do pranierovania cudzej úbohosti a častovali ju plnými vedrami vitriolu, akosi nám uniklo, že sme jej zároveň poslúžili. 

Vždy, keď zdieľame články nehoráznych hlupákov, nenávistných špinavcov a hajzlov- i keď to robíme zo spravodlivého rozhorčenia, čisto technicky im aspoň trocha pomáhame rozšíriť svoj jed. Veľmi často sa však do toho rozhorčenia pre správnu vec obalia aj ďalšie menej gustiózne aspekty našej vlastnej povahy. 

Inak si totiž neviem vysvetliť to, že sme si neuvedomili chybu vo vlastnom konaní, keď sme zdieľali fotografie a video, ktoré zjavne zobrazuje prebiehajúci zločin. Áno, chceli sme poukázať na rasizmus, nenávisť, šovinizmus a do neba volajúcu krivdu toho, ako o tom bol niekto schopný napísať. 

Ale ako by som sa pozrela do očí žene, ktorá volala o pomoc a ja sama som sa príliš ponáhľala ukazovať prstom na reakcie iných, než aby som pomohla jej, alebo aspoň nenásobila jej utrpenie a poníženie? Úprimne, nepotrebujeme byť majstrami útlocitu a empatie, aby sme vedeli, že obrázky vlastného utrpenia, ktoré sa šíria verejným priestorom budú každému (minimálne!) veľmi nepríjemné. Predpokladali sme snáď, že ona nemá a nikdy nebude mať prístup k nternetu? Čo jej deti, ktoré boli svedkami? Prečo sme teda na to nemysleli? Alebo sme na ňu zabudli tiež? Žena z článku nie je pre nás možno o nič reálnejšia a skutočnejšia, ako pre tých, čo ju chceli použiť ako ilustráciu vlastných zvrátených predsudkov a urobili z nej aj z jej detí terče, napriek tomu, že najprv emotívne opísali špinavosť, ktorá na nich bola práve spáchaná. 

Teda smutnou pravdou je, že sme sa možno previnili a dopustili sa rovnakej "dehumanizácie" ako tí, ktorým by sme chceli napľuť do tváre. I keď právom kritizujeme šírenie dehonestujúcich článkov, nasiaknutých rasizmom, istú ohľaduplnosť voči obetiam zachovať musíme, inak sa správame ako také hlúpe slony v porceláne a ešte po nich nechtiac dupeme. Mňa osobne to mrzí a hanbím sa ako dlho mi trvalo ubrzdiť rozhorčenie a začať citlivejšie uvažovať. Celá tá horúčkovitá aktivita sa možno dá vysvetliť pocitom bezmocnosti, ale ospravedlňovať to nechcem. Najmä preto, lebo som chcela veriť, že môj vlastný morálny kompas je lepší. 

PS: Chcela by som ešte poukázať na jednu vec a tou je správanie veľkých a samozvane mienkotvorných médií. Ich odsúdenie v tejto kauze by sme nemali pohotovo odmeniť potleskom, ale podrobiť prísnej kritike a spochybneniu. Vyznieva obzvľášť podozrivo a samoľúbo, ak si tieto médiá dovoľujú rovnako hulvátsky necitlivý prístup, rovnako si požičiavajú výrazy páchateľov a rovnako šíria a upevňujú rôzne/ iné formy predsudkov v spoločnosti - dokonca pravidelne, skrz tendenčné informovanie a šírenie poloprávd v ďalších otázkach.

Vakcíny iba dobrovoľne

Za posledných pár rokov sa aj na Slovensku začína spúšťať vlna protiočkovacej hystérie. Slovo hystéria je možno silné, ale presne popisuje to, čo sa už vo svete deje a to, čo v blízkej budúcnosti môže nastať aj na Slovensku. 

Existujú minimálne hneď dve združenia (napríklad tu a tu), ktoré sa hlásia k požiadavke nepovinného očkovania a požadujú „lepšie“ (rozumej hlavne také, ktoré potvrdia ich obavy, že s vakcínami niečo nie je v poriadku) informácie o vakcínach a ich rizikách. Najnovšie slobodu v očkovaní hlásajú aj niektorí predstavitelia vládnucich politických strán. Dosť šokujúce je aj to, že na Slovensku je medzi odporcami vakcín toľko lekárov.

Obe združenia sú zatiaľ pomerne opatrné v stanovovaní svojich cieľov a formulácia ich požiadaviek znie na prvý pohľad celkom racionálne a presvedčivo. Napríklad požiadavka oddialenia vakcinácie novorodencov o niekoľko týždňov je v prípade niektorých vakcín možno celkom rozumná, samozrejme v závislosti od konkrétneho typu vakcíny. Lenže po dôslednejšom prehliadnutí webstránok oboch spomínaných združení prestávajú pôsobiť až tak rozumným dojmom. Práve naopak, pomerne rýchlo sa objavia motívy prameniace z iracionálnych až paranoidných presvedčení a nepodložených názorov. Stačí navštíviť ich webové stránky a pozrieť si sekcie komentárov a nimi odporúčanú literatúru.

Dôvody obáv z vakcín a očkovania sa rôznia, ale dajú sa rozpoznať témy, ktoré sa do rôznej miery vyskytujú v pozadí týchto hnutí a skupín a v rozdielnej miere ovplyvňujú ich názory a postoje. V roku 2010 vyšla štúdia Anny Kata (pdf), ktorá si dala tú námahu a na rôznych amerických weboch pozbierala typické postoje motivujúce ľudí v anti-vakcinačnom hnutí. Dali by sa rozdeliť do siedmich skupín podľa ich spoločných tém a keďže sú podľa mňa relevantné aj pre slovenský kontext a všetky sa dajú nájsť v rôznych domácich online diskusiách, dovolím si ich stručne reprodukovať:

1.    Bezpečnosť a efektivita: prvé, čo sa spochybňuje je účinok vakcín a ich bezpečnosť, dáva sa im za vinu všetko možné od náhlych úmrtí kojencov, cez diabetes, alergie, autizmus, rôzne autoimúnne ochorenia, rakovinu, až po AIDS. Sú vraj jedovaté, neprirodzené, alebo jednoducho vôbec nefungujú, obsahujú škodlivé látky ako ortuť, alebo formaldehyd atď. Choroby, proti ktorým vakcíny imunizujú sa pri tom vykresľujú ako neškodné a ich vyhubenie sa pripisuje hygiene, lepšej strave a životným podmienkam.

2.    Alternatívna medicína: väčšina protivakcinačných hnutí priamo, alebo nepriamo podporuje rôzne alternatívne a vedecky nepodložené prístupy k liečbe a chápaniu chorôb ako homeopatia, naturopatia, alebo chiropraktika, či akupunktúra. Často sa vyskytujú tvrdenia, že nechať dieťa ochorieť je lepšia metóda imunizácie ako vakcína.

3.    Občianske slobody: požiadavky dobrovoľného očkovania, práva na rozhodovanie o okolnostiach očkovania a pod. sa objavujú pomerne často- špecificky v slovenskom kontexte sa napríklad povinná vakcinácia často dáva do súvislosti s represívnymi režimami nedávnej minulosti a prezentuje sa ako zbytočný až škodlivý pozostatok z čias komunizmu.

4.    Konšpiračné teórie: väčšina je obsesívne zameraná proti farmaceutickému priemyslu, proti vláde, proti vede, vakcíny sú videné ako nástroj spiknutia, nech už za ním stojí ktokoľvek. Objavujú sa tvrdenia o tom, že vírusy boli vytvorené v laboratóriách, majú slúžiť na kontrolu populácie, spôsobujú neplodnosť, kritici vakcín sa prezentujú ako mučedníci a každý, kto nepíše o vakcínach kriticky je podplatený farmaceutickou lobby. Za všetkým stojí boj o zisk a na dobro pacientov nikto neprihliada atď. 

5.    Morálka, náboženstvo, etické otázky a ideológie: Náboženské presvedčenie možno nie je častým dôvodom, prečo ľudia na Slovensku odmietajú vakcináciu, ale veľmi často sa vyskytujú ezoterické presvedčenia o nadradenosti prírody a takzvanej „prírodnej medicíny“ nad „chémiou“, prípadne názory, že človek je dokonalé božie stvorenie a vakcinácia je nežiadaným ľudským zásahom. Občas sa vyskytujú tvrdenia o tom, že vakcíny sú údajne testované na zvieratách, ľuďoch žijúcich v krajinách tretieho sveta bez ich vedomia, alebo sa kulturujú v potratených embryách.

6.    Dezinformácie a nepravdivé informácie sú vždy bez výnimky zastúpené. Absencia sebakritiky je až pozoruhodná. Často sa prekrúcajú tvrdenia vedeckých štúdií, alebo sa citujú iba vyhovujúce pasáže a štatistiky, za účelom potvrdiť vopred dané postoje (tzv. cherrypicking). Bežne sa objavujú neoveriteľné a nevyvrátiteľné tvrdenia.

7.    Apely na city a osobné príbehy sú veľmi časté a typicky sa točia okolo rodičov, alebo príbuzných, ktorí pripisujú rôzne ochorenia svojich blízkych za vinu vakcínam.

Toto všetko sú témy a variácie na témy, ktoré sa v antivakcinačnom hnutí opakujú a vrstvia na toľko, že je nemožné adresne ich všetky vyvrátiť (nehovoriac o tom, že niektoré sú nevyvrátiteľné úplne), alebo uviesť na správnu mieru.

 
Slovenské zdravotníctvo je na tom zle a nemá zmysel nahovárať si, že to je inak. Dedičstvo socialistického zravotníctva ešte stále máta pacientov, ktorí disponujú desivými historkami a anekdotami, ktoré naháňajú hrôzu najotrlejším fanúšikom hororového žánru. „Zlé jazyky“ hovoria, že jediná zmena nastala v tom, že dnes sa za tie isté mizerné služby platí premrštená cena. Ak zlá skúsenosť s medicínou a zdravotníctvom je spoločným znakom všetkých, ktorí strácajú dôveru v medicínu založenú na vede a ktorí sa uchyľujú k samoliečbe rôznymi takzvanými alternatívnymi metódami a modalitami, tak Slovensko sa má na čo tešiť, pretože disponuje priam ideálnym podhubím, na ktorom takéto hnutia vznikajú. Už teraz je viditeľné, že neregulovaný nával rôznych alternatív nezvládajú ani samotní lekári a neraz prepadajú rovnakej viere v ich účinnosť ako obyčajný človek- laik.

Rozšírená medzi slovenskými lekármi začína byť takzvaná integratívna medicína, keď sa okrem bežných postupov, založených na vedeckom poznaní, ktoré sú už overené, používajú nové -väčšinou údajne používané tisíce, či stovky rokov, ale vždy v exotických cudzích krajinách- metódy preberané z alternatívnych modalít.

Tak napríklad lekári, ktorí by za normálnych okolností predpísali pacientovi na chrípku teplo, pokoj a tekutiny a prípadne tlmenie bolesti, ponúknu homeopatický liek. Samozrejme homeopatiká sa pýšia tým, že nemajú žiadne vedľajšie účinky a preto nenesú žiadne riziká spojené s užívaním. Nesú však v sebe veľké riziko spojené s vierou, ktorú vytvárajú v pacientoch. Hlavne ak sa prezentujú ako rovnocenné liečivo, čo samozrejme podľa všetkých dostupných nezávislých štúdií nie sú.

Navyše štúdium medicíny lekárov, ani lekárnikov nijako nepripravuje na to, aby vedeli pacientom vysvetliť vedu na základe ktorej má fungovať liečba, či diagnóza a veci súvisiace, nehovoriac o tom, že na to nemajú ani priestor a čas. Pridajme si k takto vznikajúcej nedôvere, stojacej na nedostatočnej komunikácii medzi lekárom a pacientom, ešte populárne a všadeprítomné konšpiračné teórie, nie vždy vymyslené legendy o nenažraných farmaceutických koncernoch a chabé vzdelanie poskytované v oblasti vedy našim školstvom. Ďalším faktorom, ktorý je do istej miery špecifický je otázka korupcie- ak je nejedna vláda prichytená pri čine a dokázateľne podozrivých obchodných transakciách, uznávam, že je veľmi ťažké uveriť, že napríklad ministerstvom zakúpené vakcíny sú naozaj tej najlepšej kvality.
 
Toto všetko spolu sú dobre zamiesené prísady z ktorých sa liahne neistota a ak sa pripojí dezinformovanosť, ľahko nastane panika. Magickým korením je tu ešte navyše internet, ktorý umožňuje neobmedzené šírenie akýchkoľvek bludov a nezmyslov do celého sveta. Našťastie umožňuje aj presný opak a to je prístup ku kvalitným informáciám, lenže kto ich vie rozpoznať? A ako sa k nim dostane niekto, kto napríklad okrem slovenčiny iné jazyky neovláda?

Na to, aby pacienti boli schopní posúdiť, či je vakcinácia napríklad lepšia, ako nechať svoje dieťa ochorieť, aby si vypestovalo vlastnú imunitu voči chorobe, potrebujú aspoň minimum vzdelania v prírodných vedách a prístup k informáciám. Ak sa tieto faktory zanedbajú, jediné, čo im zostáva, je pocit bezmocnosti a nepodložená viera. Slovenskí lekári a vedci by sa mali namiesto povýšeneckého mávnutia rukou nad poverčivými pacientami radšej zamyslieť nad svojim prístupom a začať sa zaoberať dôvodmi ich nedôvery a dezinformácie. Lenže je práve ďalším špecifikom slovenského zdravotníctva, že nielen nemajú na to čas, ale ani nemusia.

Je ťažké nezlomiť nad ľuďmi palicu a nepostaviť sa rovno na stranu cynikov, ktorí tvrdia, že jediné, čo protivakcinačné hnutie presvedčí o ich omyloch nie sú vedecké štúdie, ale smrť ich vlastných detí, po tom, čo ich začnú kosiť ochorenia, ktoré sa stali tak zriedkavými, že dnešní lekári by mali problém správne ich diagnostifikovať. Veľa dôvodov k optimizmu neposkytuje ani verejná diskusia, kde prevládajú momentálne argumenty jednej strany, navyše podporenej mediálne známymi osobnosťami, alebo politikmi. Je pravdepodobné, že niektorých ľudí nepresvedčí nič, ale je isté, že následky anti-vakcinačnej epidémie budeme niesť všetci.

Ako sa žije v Anglicku dnes

Pred niekoľkými dňami ma oslovili jedny slovenské noviny, či by som nenapísala niečo o živote vo Veľkej Británii. Ale keďže sa medzitých odohrali tragické udalosti v Osle, pri ktorých takmer sto ľudí bolo zavraždených, šéfredaktor sa rozhodol zmeniť uhol pohľadu a článok o živote v Anglicku sa zrazu mal zaoberať témou multikulturalizmu, špeciálne toho, ktorý tak povestne zlyháva. Prečo? Pretože sa naň odvolával aj vraždiaci nór.

Pár dní neskôr a v Londýne sa strhli nepokoje, postupne sa rozširujúce do ďalších britských miest. Môžete sa staviť, že slovenské médiá budú hlavne rozmazávať rasu a etnicitu rabujúcej mládeže. Ak aj nie priamo, tak nepriamo, pomocou správ o EDL (English Defense Legue), ultra pravicových radikáloch, ktorí sa prihlásili k dobrovoľnému stráženiu ulíc v meste Luton, o čom všetci okamžite informovali. Bol to taký jemný náznak, poukázanie, farebný identifikátor páchateľov. (Nezabudli pripomenúť ani nórskeho vraha, ktorý si ich pochvaľuje.) Čo slovenské médiá už nenapísali, je to, že v Lutone takmer žiadne nepokoje do teraz neboli. Ale žije tam veľká komunita prisťahovalcov a moslimov, inými slovami toto je asi ako keby sa Slovenská pospolitosť rozhodla presťahovať na Luník IX a počas štrajkov v Bratislave, Trnave a neviem-kde, by vydali vyhlásenie, že budú v rómskych osadách, kde bol do vtedy pokoj, strážiť poriadok. Zamyslenia schopný človek hneď vidí, že to je pomerne sprostá a zle schovaná provokácia a potenciálny recept na ďalšie nepokoje.

Pre slovákov strašne dôležitý údaj bola rasa výtržníkov. Podľa Nadi, ktorá informovala v Sme o rabovaní v Londýne "sú to prevažne nezamestnaní Londýnčania z nižších vrstiev, asi tri štvrtiny černochov". (Rada by som vedela koľko je tých "nižších vrstiev" a ako k nim prišla, plus ktoré samozrejme sú tie, z ktorých pochádzajú páchatelia.) Prvý odsúdený účastník (zatknutý cez víkend!) bol však zamestnaný ako asistent učiteľa, mnohí ďalší sú študenti, čo trocha narúša stereotypnú predstavu nespokojnej a chudobnej mládeže. I keď samozrejme boli aj takí, čo boli trestaní už v minulosti, za rôzne priestupky.

Známy z Twitteru napísal svoju úvahu na Google+ a hneď vizuálne pospájal slovenských rómov s britskou mládežou a nepokojmi na parížskych predmestiach, lebo všetci boli "tmavšej pleti". Keď som si dovolila podotknúť, že to je odveci, bolo mi povedané, že "farba pleti je relevantná, pretože treba identifikovať zdroj problému". A Británia je natoľko politicky korektná, že nechce vidieť, že za všetko môžu tmavší občania, alebo tak nejako, a tí sú v podstate rovnakí všade, cigán, ako černoch, ako pakistánec... Alebo čo.

Na Slovensku je bežné, že ak je nejaká skupina ľudí zastúpená väčšinou, alebo je ľahšie identifikovateľná, ostatné skupiny a indivíduá sa ignorujú. Preto na Slovensku kradnú iba cigáni a v anglických mestách rabujú černosi (i keď to samozrejme vôbec nie je pravda). Podľa mnohých slovákov je toto v poriadku a napríklad snahu britských médií neočierňovať celé skupiny svojich občanov nechápu, zosmiešňujú ako prehnanú politickú korektnosť, alebo ju považujú za neschopnosť vidieť problematiku jasnými očami. Napríklad také BBC, ktoré vačšinou hovorilo o páchateľoch nepokojov a rabovania, ako o mládeži, často zároveň upozorňovalo na to, že i keď vek niektorých účastníkov výtržností je šokujúco nízky, rovnako sa vyskytli aj starší páchatelia a nielen muži, ale aj ženy a dievčatá a údajne rabovala aj príležitostná kočíkujúca mamička. Nikto nestrácal čas farebnými komentármi, pretože na pôvode, etnicite a rase absolútne nezáleží, rovnako ako na pohlaví a náboženstve.

Pre domácich nie je podstatná farba páchateľov, ani ich etnický pôvod, nezáleží na tom, kde bývali a či je to chudobná štvrť, keďže oveľa dôležitejšie faktory sú môžno ich chudoba a nevzdelanosť, či neexistujúce rodinné zázemie. Alebo možno ani to nie a záleží jednoducho len na čistom oportunizme. Ľudia nerabujú, lebo hladujú, ani preto, lebo protestujú, alebo majú tmavšiu pleť. Rabujú, lebo môžu a nikto im v tom priamo na mieste nezabránil. A to je pravdepodobne oveľa desivejšie, než akákoľvek iná možnosť.

Na Slovensku sa takmer nikto nezmienil o tom, že sa veľké skupinky tých toľko obávaných prisťahovalcov spojili a lúpežným hordám zablokovali vstup do svojich štvrtí (Kurdovia, Turci a Sikhovia). Objavili sa správy o tom, ako moslimovia spolu so židovskou komunitou zabránili vyrabovaniu synagógy, o tom, ako futbaloví fanúšikovia strážili časť svojej štvrte atď. atp. Rasový profil tých, čo prišli dobrovoľne zametať v utorok ráno ulice po nepokojoch je takmer rovnaký, ako tých, čo ich noc predtým demolovali. Ja viem, takéto reklamy na multikulturalizmus sa na Slovensku nenosia. Ale realita anglických miest už multikultúrna je. To, čo zlyháva nie je multikulturalizmus, ale integrácia. Tam, kde je segregácia, kde sa deti na uliciach spolu nehrajú, nechodia spolu do škôl, tam môže dochádzať jedine ku konfliktom. Presne tým, ktorých sa tak bojí silne segregovaná slovenská spoločnosť, so svojou záľubou vo farebných komentároch. Anglické médiá trpia svojimi špecifickými šedými zákalmi a píšu občas bludy, ale tá údajná prehnaná politická korektnosť, na ktorú slováci tak radi nadávajú, k nim rozhodne nepatrí. A hlavne, ako sa dá brať vážne výčitka politickej korektnosti od niekoho, kto si o nej nanajvýš tak prečítal niečo v novinách?

Napriek všetkému, čo sa tu za posledné dni udialo, viete si predstaviť, ak by sa čosi podobné odohralo na Slovensku, že sa do Bratislavy svojvoľne nahrnú dobrovoľníci s metlami, ktorí chcú upratať po nejakých nepokojoch? V živote nikdy. Viete si predstaviť dobrovoľníkov, ktorí by slovenským policajtom, strážiacim v uliciach varili čaj? Sotva. Ale aj to sa tu deje, i keď noviny to asi nepredáva a za zmienku to preto nestojí. Toto sú však dôvody, prečo Londýn je vždy lepším miestom na život, ako Slovensko.

Kondómy ako vstupná droga k vraždeniu neviniatok

Svrbia ma prsty, keď čítam takéto typy článkov, ale väčšinou sa udržím a nechám to plávať. Dnes nie. Dnes bol v práci pomalší deň a okrem toho článok, o ktorom sa budem o pár riadkov nižšie spravodlivo rozčuľovať, zatĺkol posledný klinec mojej trpezlivosti tam, kam nemal. 

Toto tu, vážení: 

Najnovšie sa stal návrh novely zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia novou zámienkou pre masírovanie verejnej mienky klamstvami "ženských" organizácií. Ich "riešenia" sú skôr trafené, ako trefné. Sú úplne proti ženám a pozrime sa na to, komu majú prospieť...

Priam sa ponúka možnosť klesnúť na úroveň článku a položiť otázku, kto je tu naozaj trafený, ale moje heslo je „Dignity, always dignity...“ takže doprajem trocha dôstojnosti aj autorke a skúsim všetko napísané brať na chvíľu vážne.  

Článok Jany Tutkovej prezdrádza rovnakú nemotornú rétorickú demagógiu a anti-intelektualizmus, ako ho možno pozorovať u popieračov evolúcie, alebo zástancov teórie geocentrizmu. A nemýľte sa, toto sú otázky ešte stále aktuálne pre až desivý počet ľudí. Ak ste si ešte nestihli všimnúť, žijeme vo svete, kde sa istá, nie úplne zanedbateľná časť ľudskej poulácie vedome rozhodla ignorovať všetky informácie, čo ľudstvo krvopotne nazhromaždilo a overilo a vkladá svoju dôveru radšej do náboženských zjavení, o ktorých sa dozvedá z druhej, tretej ruky. Tak sa stalo, že v roku 2010 sa napríklad konala konferencia venovaná geocentrizmu a nebojte sa, nájdu sa určite ešte stále aj takí, čo tvrdia, že Zem je plochá. Spoločným menovateľom spomínaných anti- vedeckých názorových hnutí je náboženstvo a v tomto našli konsenzus všetky tri veľké monoteizmy, v iným otázkach navzájom tak nezmierlivé.  

Ale späť k článku samotnému. Obsahovo sa prehýba pod váhou lacných trikov a využíva ich tak nehanebne okato, že bežný gramotný človek takmer ľutuje, že vie čítať. V mene férovosti (to je luxus, ktorý si autorka nedopriala) treba povedať, že Tutková zjavne záujem kohokoľvek iného, než ľudí, ktorí s ňou už vopred súhlasia ani nečaká, takže sa zbytočne budeme rozčuľovať nad nízkou kvalitou formy, či obsahu. Podstatné pre mňa je nasledovné: toto je pri všetkej serióznosti spôsob ako vykonať umelú interupciu na diskusii.

Diskutovať sa dá o tom, ako najlepšie a najúčinnejšie znížiť počet interrupcií. Diskutovať sa dá aj o tom, či je úroveň verejnej informovanosti o otázkach reprodukčného zdravia dostatočná, dobrá, alebo aká.  Alebo o tom, kto by tieto informácie mal ľuďom dávať a či je lepšia škola, alebo kostol, alebo či pred názormi rodičov na výchovu treba občas uprednostniť nároky detí na vzdelanie a informácie a zdravotnú starostlivosť. Ale ak budeme považovať Tutkovej článok za reprezentatívnu vzorku toho, čo si myslí pro-life hnutie na Slovensku, môže sa zdať, že to všetko tu nikoho nezaujíma. Že cieľom nie je diskusia, ale zákaz vykonávania umelých interupcií a pravdepodobne totálne zamedzenie prístupu k antikoncepcii. 

Čítate správne. Antikoncepcia je totiž dielo Satanovo a slúži len na to, aby sa mohli potraty ďalej vykonávať, kondóm je v podstate vstupnou drogou k vraždeniu neviniatok. Slovami Jany T.:

„Propotratárom ide o to, aby čo najviac žien používalo antikoncepciu, ktorá zlyháva a preto potom nastúpi nimi propagované a v mnohých krajinách aj poskytované riešenie – legálny potrat.“

Verím tomu, že „vrahovia“ zo Združenia pre plánované rodičovstvo sa chytajú za bruchá, ak ovšem dokážu na chvíľu potlačiť plač. O niekoľko odsekov nižšie sa však paradoxne dozvedáme o  schvaľovanej metóde antikoncepcie:

"...úplne zdarma je k dispozícií poznanie plodnosti ženy, ktorá spolu s partnerom sa môže spolu rozhodnúť o načasovaní otehotnenia úplne prirodzene."

 Billingsova metóda a prerušovaná súlož je teda v poriadku, ale bariérová a hormonálna antikoncepcia sú nespoľahlivé a vedú k nechceným tehotenstvám a potratom? Tak tú štúdiu , čo toto tvrdí, by som si s chuťou pozrela, ale žiaľ, žiadna nie je.

Okrem toho Tutková v článku tvrdí, že antikoncepcia zvyšuje pravdepodobnosť rakoviny, čo je dosť závažné, ale úplne nezmyselné  tvrdenie. Pravdou je, že rovnako ako sa podľa všetkých štúdií za posledných 50 rokov pravdepodobnosť výskytu niektorých typov rakoviny pri užívaní hormonálnej antikoncepcie jemne zvýši, na niektoré typy rakovín bol jej účinok profilaktický a ich výskyt sa znížil. Ale to jej názorovému vyhraneniu nevyhovuje, takže sa zrejme rozhodla zostať pri jednoduchom tvrdení, že „Svetová zdravotnícka organizácia (SZO) v roku 2005 presunula kombinovanú hormonálnu antikoncepciu do kategórie vysokokarcinogénnych látok pre ľudí”. Zároveň poskytla link, kde sa nič o vysokej karcinogénnosti nepíše, iba o tom, že zmiešaná hormonálna terapia v antikoncepcii a ďalších hormonálnych prípravkoch má vplyv na výskyt niektorých typov rakoviny. Výborne.

Ďalším tvrdením, kde sa vydáva do mínového poľa vedy, je údajný vplyv sexuálnych aktivít na tínejdžrov, ktorí sú kvôli tomu sexu potom depresívni. Ad hominem protiargument by v tomto prípade bol ten, ak by sme túto informáciu vylúčili, len preto, lebo zdrojom je notoricky bulvárny Daily Mail. Ale to by bolo pod úroveň tohoto blogu, takže s chuťou poukazujem na fakt, že štúdia, na ktorú sa Daily Mail odvolával poukazuje na koreláciu, nie kauzalitu, inými slovami len to, že niekto absolvuje súlož pred dovŕšením plnoletosti ho k depresii nepredurčuje. Okrem toho mi nedá nezdôrazniť to, čo je očividné a síce, že by som rada videla nejakého pubescenta, ktorý nemá symptómy depresie, alebo nemá "depky", čo je síce absolútne nesprávne zvulgarizovanie lekárskej terminológie, ale viem si predstaviť, ako vyzerá výsledná štúdia, keď namiesto slov určených na popis rôznych a bežných emocionálnych stavov (frustrácia, smútok, bezmocnosť, neistota, ... atď.) sa začne populárne zaužívať slovo "depresívny".

Zbytok článku až do posledného slova strieľa na všetky strany a ťažko povedať na koho je autorka vlastne naštvaná. Lesby, feministky, ženy, lekárov, farmaceutický priemysel, pro-choice aktivistov, sexuálnu výchovu, Veľkú Britániu, ľudí s kariérou, ...? 

"Žena je vždy k dispozícii mužovi vo falošnom dojme, že nehrozí otehotnenie. Pritom hormonálna antikoncepcia chemicky zabíja počatého človeka, čo je vedecký fakt ignorovaný týmito gangami, pre ktoré je počaté dieťa prekážkou v „sebarealizácii“ ženy. A tak za kariérou aj cez mrtvoly!"

Tu sa dostávame k tomu, čo robí celý Tutkovej článok ešte perfídnejším a demaskuje jej vlastný  a očividne nezdravý postoj k ľudskej sexualite. A nie, nemám na mysli jej tvrdenie o tom, že hormonálna antikoncepcia niekoho zabíja. V žiadnom normálnom vzťahu založenom na vzájomnej úcte a láske sa žiaden z partnerov, teda ani muž, ani žena nedáva tomu druhému "k dispozícii". A už vôbec nie vždy! (Výnimkou sú vyznávači alternatívnych životných štýlov, ktoré sú ale založené na vzájomnom súhlase. A dosť pochybujem, že myslela špeciálne BDSM komunitu, keď to písala.)

Jana T.

 Za normálnych okolností zastávam názor, že je potrebné trpezlivo vysvetľovať (priznávam vlastné početné zlyhania v plnení tohoto cieľa) a diskutovať, nie urážať ľudí, nech ich omyly sú akokoľvek alarmujúco spiatočnícke, alebo ignorantské. Lenže toto nie je prípad takej diskusie. Nech napíšem čokoľvek, o vysvetľovanie a diskusiu vôbec nie je záujem. Pretože úprimne, táto menšia vzorka vo forme článku je viac ako dostatočnou ukážkou toho, čomu sa inak v občas kalných diskusných vodách internetu hovorí trolling. Je to znáška buzz-words, hesiel vyvolávajúcich okamžitú negatívnu emóciu, demagógie a provokácie. Pri maximálnom vypätí a všetkej snahe sa toto naozaj NEDÁ brať vážne. Nemá cenu akokoľvek sa pokúšať adresne a podrobne vysvetliť každú jednu vetu za vetou. Lebo don't feed the troll. 

Preto navrhujem, aby pani Tutková, ktorá je najznámejšou tvárou slovenského hnutia pro-life, aj všetci jej prívrženci boli v akejkoľvek diskusii o otázkach reprodukčného zravia ignorovaní. Nijako to neovplyvní ich vlastné práva. My ostatní budeme konečne môcť diskutovať bez toho, aby sme museli vyvracať pokusy o defamáciu, akoby to boli relevantné argumenty a budeme sa konečne môcť zaoberať skutočnými otázkami bioetiky a zdravia. Pretože tu ide o to, ako najlepšie prispôsobiť legislatívu verejnému záujmu a dostupnému vedeckému poznaniu a diskusia je prepotrebná, navrhujem diskvalifikovať z nej tých, ktorí o ňu nemajú záujem a pokúšajú sa ju na každom kroku sabotovať.

Obzvlášť v tomto prípade. Ak prejde návrh zákona v navrhovanej podobe, preplácanie antikoncepcie zdravotnými poisťovňami bude nemožné. Pričom spoľahlivá antikoncepcia je najúčinnejším spôsobom ako zabrániť nechcenému tehotenstvu. 

Jane Tutkovej nikto neberie právo na to, aby so svojimi reprodukčnými orgánmi nakladala ako chce a ako jej to svedomie masírované „múdrosťou“ (rozumej totálnou neznalosťou sveta, biológie a anatómie - obzvlášť tej ženskej; medicíny a reprodukčných mechanizmov ľudského druhu) púštných pastierov spred niekoľkých tisícov rokov káže. Prečo má spolu so svojimi fanúšikmi potrebu nanucovať rovnakú úroveň dezinformovanosti a povier celej krajine, mi nie je jasné. Tipy vítam.

A testament to our insignificance

While googling the webpage of the Slovak Radio Broadcast, I noticed an article added by someone, who accidentally happens to have the same name as a guy I knew in high school. So I click the link and - lo and behold - it is about Juraj Jánošík. And it got me thinking. 

A few hours before this, I read an article in Sme, about a rather shady figure of Slovak history to be honoured by placing his bust on a nice town square in Rajec (read it here). Add to this the fact that Jozef Tiso, the man in charge of Slovakia during World War II, and notoriously known for his involvement in the mass deportations and deaths of his own countrymen of (not only) Jewish ancestry, has a plaque honouring him elsewhere in the same town, but in several other places in the country as well. 

To add yet another anecdote about a sculpture, take the recently installed equestrian statue of Svätopluk in Bratislava, right next to the castle, towering over the city. The sculpture came with just another puzzling plaque, declaring it to be “Svätopluk, the King of Old Slovaks.” Note, that there was no such historical figure as any "King of old Slovaks" and there most definitely was no group of people known as "old Slovaks". We have just falsified our own history. And got caught in the act. 

This all leads me to ask what it is with this country and its sculptures. Or even worse: What is it with our heroes?

Take Juraj Jánošík - to me, it will always remain an utter mystery that we revere a man we know nothing about, except that he was executed as a criminal and that, well, we know nothing about him. 

A symptomatic reading of the various versions of his legend and personal myth, often reinforced and repeated for the next generation, could show and tell us more about ourselves than about Jánošík. But this is hardly ever the actual objective of such programmes, articles, books, movies and documentaries. Take the above mentioned example. Aside from a few factoids about the historical figure it features only snippets of interviews with artists. People who create, reinterpret and re- imagine an old folk legend to suit their own –whatever- agendas, sentiment, issues, etc.

Jánošík is characterised right at the beginning by what he looked like: “Long brown hair and braids, rather slender figure, bracelets and a belt.” The image further includes an axe- wielding strong and manly type, a thief, hiding out in a forest; with a posse of similar looking rebels. This  is the same mould for every image of him, written or painted, that I have ever come upon.

And if it sounds a bit like a Robin Hood movie to you, you are dead on. Indeed, Robin Hood always gets referenced when Juraj Jánošík is the topic! Want to know why? Because it is a shortcut. We all know Robin Hood was good, he helped the poor and he was Kevin Costner or Russel Crow, whichever. Point in case, we all know Robin Hood and we know more about him than about Juraj Jánošík. Not the boring historical facts, but we have definitely seen a few movies about him. By linking the two legends we create our own frame of reference for one, by using fabricated images of the other. Sounds fishy? That’s because it is. But this is how myths and legends and sometimes history gets created in the age of pop culture. 

Did I mention the radio show about Jánošík was done in English? It is not meant for the natives. We know. This whole mythology was shoved down our throats since kindergarten. It is you, dear English speaking listener, who needs to be educated about our glorious past of heroic young men, fighting injustice. (Still no sarcasm font, alas!) Not that it is interesting to you, or that you would care. But we do. 

When making movies about our own past, we always highlight what seems important to us living NOW. Thus Juraj Jánošík of legends once became the personalised social state, redistributing the wealth created by the working lower classes, confiscated by the land owners and stolen back for the benefit of the “poor”. On other occasions he was portrayed as a fighter against the Habsburgh Monarchy, or Hungarian Kingdom at the time denying the rights and identity of the Slovak nation. Sometimes there are even clearly perceivable notions of his love for nature and allusions to environmentalism. None of this is relevant to history, unless it is a history of his personal myth. But it is relevant to us. 

A nation as young and as lacking in history and culture as ours (There, I said it!) will naturally latch onto every minute detail of its past that could provide a testament to its - if not greatness, then at least - the potential for it. But it is rather unsettling that we would resort to using half- or entirely imagined and fabricated figures to provide that. It is especially dumb, if we are the only ones who actually end up believing it. 

Jozef Tiso matters. Just in the same way that Vladimír Mečiar does. They are important figures in the personal history of this country. And that is a fact. But who are we kidding when we try to portray them as such without admitting to ourselves that they were also at the same time huge failures? 

Only ourselves. As a nation, we falsify our own history for others- for the sake of an image we wish to present to others. As if to say: "See, we matter, we have a past, tons of sculptures of important figures, the streets are full of memorial plaques and bronze busts! It is you who is ignorant for not knowing that we even exist." 

In other words, we are faking it. We are creating an image of ourselves. We hint at a history that never even happened, we use sculptures of our "heroes" as a proxy. And off course, we do nothing. Nothing that really matters, nothing relevant, nothing that people would recognise us for. We wish to be judged based upon that image, not our actions. Just like we judge our heroes. But who else, other than us actually failed to notice, that the emperor is naked?

I am sure that as a people, we get the heroes we deserve. I can only hope, one day we will deserve better.